Je trápne, ako niektorí ľudia reagujú, keď zistia, že máme „len“ jedno dieťa

Cesta k dieťaťu, aspoň v tom našom prípade, vôbec nebola jednoduchá. Trvalo nám to niekoľko rokov, niekedy sa mi zdá, že to boli celé desaťročia, ale nie som si istá, lebo to obdobie mám vyfarbené do šediva. Bolo tam veľa bolesti.

Naša dcéra však napokon prišla. Podarilo sa to. Zároveň som si však od začiatku uvedomovala jednu vec. Že s veľkou pravdepodobnosťou zostane mojim jediným dieťatkom. Že ďalšie už kvôli veku mať nebudem. Že bude jedináčik.

Iba jedno?

Som veľmi citlivá na túto tému, a preto ma aj viac rozlaďujú komentáre okolia, ktoré ani len netušia, čím všetkým sme si prešli. Ani nemám pocit, že to niekoho zaujíma, keď padne tá hlúpa otázka: „A to máte iba ju?“

Ako keby sme boli rodičia druhej kategórie. Neznášam tie ľútostivé pohľady, ktoré nasledujú, akože chúďa dieťa, čo ti to len vyviedli tí rodičia, keď ti nedopriali aspoň jedného súrodenca.

»»»»»»» Prečítajte si aj: Sú jedináčikovia šťastnejší ako deti, ktoré majú súrodenca?

Bez hanby

Už som počula aj komentáre typu:

 „Hm, tvoji rodičia asi rýchlo pochopili, že rodičovstvo nie je nič pre nich, keď sa rozhodli, že už stačilo.“ Niečo na štýl: „Hm, asi si bola náročné bábätko, keď majú len teba.“ Proste rodičia, ktorí to nezvládli.

Alebo ktorí chceli mať pokoj a čím skôr zase „slobodu,“ aby si opäť mohli užívať život.

Alebo že sme sa vraj báli dovoliť si ďalšie dieťa, lebo sme jej chceli dať všetko, či už materiálne alebo len také praobyčajné: lásku a pozornosť, o ktorú sa s nikým nemusí deliť. Ktorú my nemusíme deliť medzi viac detí.

A podobné hlúposti, za ktoré by sme sa my, rodičia jedináčikov, očividne mali hanbiť.

Prečo zapárajú

Často by som chcela vykričať hlavne tým, čo majú detí neúrekom, aby do nás nezapárali. Nič o nás neviete. Ani o iných rodičoch, ktorí si dovolili mať „iba“ jedno dieťa.

Neviete nič o tom, či v ich príbehu nie je sekundárna neplodnosť, iné vážne ochorenie, finančné problémy, čokoľvek. A keby aj nie, je každého osobná vec, či vôbec bude mať dieťa. Nielen to, koľko ich bude mať.

Príde mi to, že viacdetní rodičia si potrebujú na niekom kompenzovať svoje komplexy. Za to, že im dennodenne niekto nakladá za to, že si dovolili mať príliš veľa detí, že počúvajú reči o tom, či je to zodpovedné a podobne.

Tak sa potom aj oni zrejme potrebujú „realizovať.“ A tak na oplátku musia rodičov, ktorí majú jediné dieťa, terorizovať svojimi stereotypmi o rozmaznaných, osamelých a sebeckých jedináčikoch. Aké úbohé!

Moja dcéra vonkoncom nie je nič z toho. Ani rozmaznaná, ani sebecká, ani osamelá. Je úžasná, je skvelá, je milá, má rada spoločnosť, je rada s druhými ľuďmi každej vekovej kategórie. Má veľa kamarátov, aj tých zvieracích.

Bola by rovnako úžasná, aj keby sme mali ešte desať detí. Jediné, čo môjmu dieťaťu chýba – je empatia od ostatných.

»»»»»»»»» Prečítajte si aj: Psychologička Lenická: Nepodsúvajme deťom v rodine, aké majú mať role.

(2 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...