Prestaňme tragédie zvaľovať na zlú výchovu rodičov

Neprešlo ani 24 hodín od brutálneho útoku v Prahe, a sociálne siete už sú doslova zaplavené nielen domnelými motívmi páchateľa, ale aj rozjímaním nad tým, akú veľkú zásluhu na tomto ohavnom čine má výchova a prostredie, v ktorom malo dieťa vyrastať. 

Prečo je nielen zbytočné, ale vyslovene škodlivé púšťať sa do týchto úvah?

Ideológia výchovného determinizmu, ktorou je naša spoločnosť nasiaknutá, ťaží z toho, aby sme ako rodičia pocítili úzkosť, či robíme všetko dobre, či náhodou nevychovávame doma aj my budúce monštrum, ktoré navždy zničí životy nevinných ľudí. 

Úvahy o detstve a z neho vyplývajúcej možnej traumy páchateľa by sme mali stopnúť, pretože nielenže neprinášajú žiadnu odpoveď, vysvetlenie, pochopenie, ospravedlnenie toho, čo sa stalo, neprinášajú nič, okrem ďalšieho nákladu úzkosti rodičov.

Môžu za všetko rodičia?

Robiť z výchovného vzťahu jedinú a rozhodujúcu premennú, znamená preťažovať rodiča zodpovednosťou a nadmerne zvyšovať jeho obavu z vlastného chybného kroku, pripomína taliansky psychológ Osvald Poli. V skutočnosti sa z detí môžu stať vynikajúci ľudia vďaka rodičovskej výchove, aj napriek nej.

Je síce fakt, že prostredie, v ktorom vyrastáme, nás ovplyvňuje, ale prečo práve na detstvo zvaľovať problémy, ktorým čelí dospelý človek tu a teraz? Nie vždy musia negatívne zážitky z detstva spôsobiť problémy, s ktorými sa budeme neskôr v živote potýkať. Sme azda väzňami svojej minulosti? Pýta sa fínsky psychoterapeut Ben Furman, autor knihy Nikdy nie je neskoro na šťastné detstvo, ktorý vyvracia tézu, že šťastné detstvo robí šťastných dospelých.

 „Mnoho ľudí, ktorí sú v živote úspešní, prežilo ťažké detstvo a rovnako tak veľa ľudí trpiacich problémami mali naopak detstvo relatívne šťastné.“ 

No spoločnosť radšej hodí vinu na rodičov, ako by mala priznať aj svoj podiel na akejkoľvek ľudskej tragédii.

Radi odsúdime rodičov

Presne to sa stalo aj v prípade Kathleen Folbiggovej, ktorú nazývali najhoršou matkou v dejinách a masovou vrahyňou. Vo väzení bojovala dlhých 20 rokov za svoju nevinu – nedopustila sa ani jednej vraždy svojich 4 detí, ktoré zomreli v útlom veku. 

Proti Kathleen nemali žiadne priame dôkazy, že by spôsobila smrť svojich dojčiat. Veľkú rolu na jej odsúdení zohrali jej denníky, v ktorých písala o svojej frustrácii z materstva, ale aj tvrdenie prokuratúry, že zdedila násilnícke sklony po svojom otcovi, ktorý jej zavraždil matku, keď mala dva roky.

Toto tvrdenie však nikdy nepreskúmal žiadny psychológ, ani psychiater, bolo to tvrdenie obžaloby, ktorá ju chcela poslať do väzenia. 

Dnes je Kathleen vďaka vedeckým dôkazom na slobode a jej právnici budú chcieť očistiť jej meno. 

Čo môžeme ako spoločnosť urobiť, aby sme nešpinili na rodičov pri akejkoľvek tragédii? Zrieknime sa súdov, v akom prostredí vyrastajú budúci vrahovia a prestaňme všetko zvaľovať na rodičov.

(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...