Smrť je tabu

Smrť je ďaleko

Smrť je väčšinou v jedenástich rokoch  príliš ďaleko, smrť je v dvadsiatich rokoch príliš ďaleko, v tridsiatich, štyridsiatich… a zrazu nie je!

Viem ako som ja sama dlhé roky žila v tom, že mňa sa tieto veci netýkajú, som nedotknuteľná, nestarnúca, nesmrteľná. A ak som aj uznala, že tiež som jedna obyčajná ľudská bytosť, na ktorú sa vzťahujú všetky prírodné zákony bez milosti, tak som myšlienky tohto typu zatláčala, snažila sa nevidieť.

Lebo sú nepríjemné, lebo sú bolestné, lebo mi ukazujú moju konečnosť, a čo je častokrát ešte horšie, konečnosť mojich blízkych.

Mám za to, že nie som jediná.

Smrť je v našej spoločnosti značne  tabuizovaná. Nemyslím tú zo správ, či akčných filmov, kedy je obrazovka červená a my, ako divácky konzumenti sme  konfrontovaní síce zo šťavnato dramatickým obrazom, avšak väčšinou povrchným.

Myslím tú prirodzenú, tú skutočnú, tú blízku, tú bolestivú…

Smrť bola kedysi prirodzenejšou súčasťou života,

než je v dnešnej dobe. A keď k nej dôjde, nikto ju vlastne nevidí, nie je pri tom, nevie ako vyzerá. Potom niet divu, že to, čo nepoznáme v nás vzbudzuje hrôzu. S fenoménom prirodzenej smrti sa zblízka stretol málokto z nás, a o to horšia je potom obava z toho, čo nás čaká.

K prirodzenej smrti dochádza väčšinou v ústavoch, bez príbuzných. Príbuzní často žijú v domnienke, že ich najbližší bude žiť v zdravotníckom zariadení do nekonečna, preto ich mnohokrát ani nenapadne dožadovať sa toho, aby boli v prípade blížiaceho sa konca volaní k umierajúcemu.

Ale v tejto chvíli nechcem písať o tom, ako sa väčšinou zomiera v zariadeniach, kde chýba blízky, kde je zomierajúci sám a sám a sám…

Tabuizácia smrti v spoločnosti a v medicíne je v našich podmienkach veľmi rozšírená. Častokrát sa dnes na ňu nahliada ako na zlyhanie medicíny. Medicína ako udatný bojovník zo smrťou. V mnohých prípadoch veľmi úspešný a víťaziaci.

Na pováženie sú však situácie, a nie je ich málo, kedy sa darí odvracať a odďaľovať smrť, ale chýba protihodnota toľko žiadúcej väčšej kvality života…

Strata blízkej osoby

Je to bolesť, je to reálna bolesť. A hoci nie je fyzická, jej intenzita je častokrát väčšia a mučivejšia. Príslušná reakcia v našom civilizovanom svete je skutočne redukovaná na minimum v porovnaní s primitívnejšími kultúrami, kde je často v ritualizovanej forme možné nahlas nariekať nad tým, že nás niekto opustil, tak aj obviniť osud alebo onoho zomretého za to, že nás opustil, ako nás opustil, odreagovať aj výčitky, ktoré sú z jeho smrťou spojené a prejaviť samozrejme hlasno smútok a zúfalstvo.

To je neporovnateľné s tichým a pomerne rýchlym státím pri hrobe alebo v krematóriu, s tým, že sa druhý deň opäť vrhneme do práce. Toto neprirodzene rýchle vyrovnanie sa s takou ťažkou situáciou sa môže vypomstiť tým, že naše telo zareaguje bolesťami.

Inými slovami, ak si svoje smútenie a emócie skutočne neodžijeme a nevyriešime si ich so sebou, ale namiesto toho ich zatláčame a dusíme, rieši ich za nás naše telo. Verte, spôsob si už nájde.

Memento mori

Viem, že mnohí z nás sú v období, kedy už stojíme na vlastných nohách, máme založené svoje rodiny a niektorí z našich rodičov to majú ťažšie ako by chceli, ako by sme chceli. Nevieme koľko a akého času nám spoločne ostáva.

Možno práve tento čas nie je len pre spomienku na zosnulých, ale tiež odkazom pre nás: Memento mori – Pamätaj na smrť. Nikto tu nebude večne, ani ja, ani vy, ani naši rodičia… 

Preto sa si spoločný čas užívajme, vychutnávajme, rozprávajme, naprávajme pokazené, odpúšťajme, milujme, kým je nám ten čas daný…

(15 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)

Loading...