Uhol pohľadu

Ja ako dieťa svojich rodičov

som bola držaná pomerne na krátko. Do 14 rokov pekne o 20.00 doma, aj cez prázdniny. A hnevala som sa, keď som musela prísť domov, tak zúfalo skoro.

Prvé diskotéky a zábavy na našom vidieku až cca okolo16 rokov. Keď som niekam odchádzala, mama sa ma pýtala, kedy prídem. A ja že neviem, že veď aká bude zábava, že najneskôr prvým ranným autobusom … a nechápala som, prečo je tá moja mama hore, keď sa ja vraciam.

Vravela som jej: „Čo nespíš, keby sa mi niečo stalo, policajti ti prídu povedať.“

Ja ako rodič svojich detí

som  zavesená na mobile a päťkrát denne volám dieťaťu, ktoré je na pár dní na zájazde v blízkom zahraničí. A ono mi neberie telefón, lebo nemá čas, lebo behá niekde s kamarátmi, lebo si ho niekam zapatroší, lebo si ho dá na tichý režim a nepočuje ho. 

A ja sa môžem zblázniť, lebo neviem, čo je s ním. A to dieťa milené mi potom povie, že „aha, no veď všetko je v poriadku“.

A ja tak čakám, kedy mi k tomu pridá to o tých policajtoch … a už dobre chápem, prečo tá moja mama nespala, kým som nebola doma.

(9 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...