Puberta môže byť super obdobie, dokonca aj pre rodičov

Nie, nadpis nie je myslený ako sarkazmus roka. Napriek tomu, povedzme si otvorene: už ste niekedy počuli nejakého rodiča s nadšením opisovať, že dospievanie je to najúžasnejšie obdobie v živote, ako sa nevedel dočkať puberty svojich detí a ako mu je ľúto, že už sa to skončilo? Hm, asi nie.

Puberta je o hubu

Tí, ktorí ju úspešne „prežili,“ občas radi strašia rodičov, ktorých toto strastiplné obdobie ešte len čaká: „malé deti, malé starosti, veľké deti, veľké starosti,“ alebo „malé deti ti skáču po hlave, veľké po srdci.“

Ako keby cieľom puberty malo byť pripraviť rodičov o nervy. Ale nie je to tak. Aj dospievanie detí môže byť krásnym obdobím, hoci náročným a miestami ťažkým.

Tak je to s deťmi napokon od narodenia. Vždy je to výzva, stačí si z pôrodnice doniesť domov novorodenca a veľmi rýchlo pochopíme, že to nebude len prechádzka ružovou záhradou.

Tie úprimnejšie z nás sa možno pristihneme, že v slabej chvíli rozmýšľame, že by sme škriekajúceho potomka najradšej položili do hniezda záchrany, nuž a táto vtieravá otázka časom neexpiruje, pekne krásne s nami zostane, aj keď vyrastú.

Lebo ako hovorí nevhodný vtip, neexistuje veková hranica, dokedy odniesť dieťa do hniezda záchrany, len mu pri tom nemôžeme zlomiť ruku alebo nohu.

»»»»»» Dvojročné dieťa alebo tínedžer? Vlastne je to jedno...

Návrat k vlastnej puberte

Oveľa lepšie sa pubertou detí prechádza rodičom, ktorí dobre poznajú samých seba a svoju minulosť. Hádam si ešte spomenieme, aké to bolo, keď nami trieskala jedna radosť a rozpamätáme si aj na obrazy svojich rodičov.

Veľakrát totiž, aj nevedomky, kopírujeme ich správanie a ich metódy. Alebo chceme robiť opak a niekedy sa nám až zdá, že ideme proti svojej prirodzenosti.

V každom prípade, ich spôsob výchovy nás ovplyvnil a my sa teraz môžeme zamyslieť nad tým, v akých situáciách sa nám rodičia vynárajú pred očami.

Stačí sa zmyslieť nad tým, čo nás najviac vytáča na správaní nášho dieťaťa, pomaly až do nepríčetnosti. Prečo nás to hnevá? Ako to súvisí s našou pubertou?

Kto je tu dospievajúci a kto dospelý?

Múdre príslovie hovorí: ak vzdoruje tvoje dieťa, ty nevzdoruj. Tínedžeri veľmi často reagujú emotívne, racio bokom. Majú síce už na začiatku puberty mozog rovnako veľkí ako my, rodičia, lenže čo na tom, keď jeho vývoj ešte nie je dokončený na 100 %, ale len na 80!

Ani v 18-ke ešte prepojenia neurónov v mozgu papierového dospeláka nie sú dokončené. Tzv. čelový lalok alebo riadiace centrum mozgu, ktoré je zodpovedné za uvažovanie, rozhodovanie, sebakontrolu a plánovanie, sa plne prepojí s inými časťami mozgu až okolo 25. roku života.

Keďže prefrontálna kôra mozgu zatiaľ nie je plne vyvinutá, amygdala (poplašné centrum mozgu) je citlivejšia na stresové hormóny a náš mládežník preto reaguje veľmi prudko. Reakcia „bojuj alebo uteč“ sa spúšťa extrémne rýchlo.

Takisto je pre pubiša náročné niečo plánovať, logika pokrivkáva. Ak ho budeme komandovať, môžeme sa spoľahnúť, že nás bude alebo ignorovať, alebo sa bude brániť do krvi.

Človek začína rozmýšľať komplexnejšie až po tom, čo sa prepoja aj vzdialenejšie časti mozgu a keď nepotrebné synaptické spojenia zaniknú. Tým sa nervová sústava zjednoduší a činnosť mozgu zefektívni.

Nech teda nie ste vo vývrtke, ak na vás spustí svoj emocionálny pretlak – nemôže za to, ešte sa len učí ovládať. Za to je problém, keď sa nám situácia vymkne spod kontroly a vymeníme si role.

My by sme mali byť vždy „za tých dospelých.“ Ukázať, ako reagovať vhodne a pokojne. Keď už sa tak rýchlo jeho mozog učí, nech si práve takéto správanie čo najskôr osvojí.

»»»»»»»» Prečítajte si aj: Matkou v sedemnástich?

Ako rozmýšľajú tínedžeri

Skúsme nebrať osobne všetky konflikty, ktoré nevyhnutne v tomto veku prídu. Áno, zraňujú nás, ale zároveň nášmu tínedžerovi pomáhajú, aby sa stal dospelým, ktorý sa bude vedieť v živote presadiť a poradiť si aj bez našej pomoci.

Skúsme ho nechať, aby sa poučil z dôsledkov svojich činov, lebo tak sa naučí najlepšie. Ak sa budeme snažiť pochopiť, prečo v konkrétnych situáciách reaguje tak, ako reaguje, budeme ho vedieť vhodne usmerniť. Buďme tam pre neho, keď sa potrebuje zveriť, keď sa mu niečo nepodarí, keď zlyhá, keď sa zraní.

Skúsme svojho tínedžera počúvať. Veľa sa od neho naučíme – a možno sa rozpomenieme, že aj my sme kedysi boli takí optimistickí a pozitívni.

Chceli sme meniť svet, nechýbala nám vôľa, ani odvaha, všetko sme prežívali intenzívne, život nás bavil. Aj teraz môžeme byť súčasťou toho dobrodružstva, len už v roli rodičov.

»»»»»»»» Prečítajte si aj: Aké tresty hrozia mladistvému za alkohol?