Ak je rodič dlhodobo v strese, dieťa sa učí reagovať nervovým systémom, nie rozumom

Dieťa rastie v strese a v prebytku podnetov

Na rozdiel od výchovy spred šesťdesiatich rokov alebo života v tradičných kmeňoch, napríklad v Mongolii, Afrike či Amazónii, dnes rodičovstvo prebieha úplne inak.

V týchto komunitách deti od narodenia rastú v súlade so svojim prirodzeným inštinktom a rodičia ich vedú intuitívne – počúvajúc nielen potreby dieťaťa, ale aj vlastnú vnútornú múdrosť. Moderný svet tento prirodzený inštinkt postupne oslabuje a často ho zastupujú návody, odporúčania a technológie, ktoré namiesto podpory prirodzeného rytmu dieťaťa vytvárajú tlak a stres.

Modernizácia starostlivosti, rozvoja a materiálov určených pre deti potláča prirodzený rytmus a spontánny psychomotorický vývin. Dieťa síce rastie, ale často v prostredí stresu, prebytku podnetov a senzorického preťaženia, obklopené rodičmi, ktorí sami zápasia s napätím a neistotou. V záplave možností, rád a odporúčaní je ľahké zvoliť to, čo je neprirodzené a vzdialené od skutočných potrieb dieťaťa.

Prirodzený rytmus verzus moderný svet: Vplyv na psychomotorický rozvoj

Kedysi bol vývin dieťaťa zakorenený v každodennosti – v pohybe, v kontakte s prírodou a v rytme rodiny. V prostredí, kde sú inštinkty stále živé, sa deti učia cez vlastný pohyb, cez hru a skúsenosť. Život kmeňa Yequana vo Venezuele je toho príkladom. Deti sú tam neustále v kontakte s telom dospelých, obklopené komunitou a prirodzene zapojené do každodenného života. Táto kontinuita blízkosti a dôvery umožňuje deťom rozvíjať psychomotoriku bez stresu, v súlade s ich vrodenými inštinktmi. Ich hračky sú prírodné materiály, ich priestorom je krajina. Každý pohyb sa deje prirodzene, až keď je telo pripravené. Deti sa postavia vtedy, keď zvládnu rovnováhu, dokážu sa posadiť do drepu a ochrániť sa pri páde. Nikto ich nevedie za ruky, nemajú prispôsobený priestor plný nábytku a nevstávajú predčasne podľa očakávaní dospelých.

Psychomotorika tu prebieha v prirodzenom rytme, bez predčasného zasahovania.

Na druhej strane v modernom svete sú deti vystavené presýteniu. Kurzy, metódy, kontrolné tabuľky a materiálna maximálna vybavenosť síce dávajú pocit istoty, ale zároveň potláčajú inštinktívne prežívanie rodiča. Dieťa sa ocitá v prostredí, kde je pohyb obmedzený a často statický, či už v autosedačke alebo kočíku.

Mozog je prestimulovaný množstvom vizuálnych a zvukových vnemov, pričom prirodzená potreba voľného objavovania sa dostáva do úzadia.

Výsledkom je psychomotorický vývin, ktorý síce prebieha, ale za cenu stresu a senzorického preťaženia.

> Môže ťa zaujímať aj Tichá tragédia. Deťom chýba normálne detstvo

Stres ako tichý spolubývajúci

Jedným z kľúčových faktorov je emocionálne naladenie rodiča. Nervová sústava dieťaťa je nesmierne citlivá a od najútlejšieho veku sa prostredníctvom zrkadlových neurónov „nalaďuje“ na svojho rodiča. Dieťa nevníma len to, čo vidí, ale aj to, čo cíti rodič. Úzkosť, napätie či podráždenosť sa nevedome prenášajú a stávajú sa vzorcami prežívania.

“Ak je rodič dlhodobo v strese, dieťa sa učí reagovať nervovým systémom, nie rozumom.”

Výskumy ukazujú, že chronický stres rodiča zvyšuje hladinu kortizolu aj u detí, čo priamo vplýva na ich správanie (častejší hnev, úzkosť), učenie (nižšia koncentrácia) a emočnú stabilitu.
Výskum Field (2017, Psychology and Health) poukazuje na to, že už dojčatá vnímajú emocionálne stavy rodičov cez dotyk, pohľad a celkové naladenie, pričom sa ich nervová sústava prispôsobuje tomuto emočnému kontextu. To znamená, že dieťa doslova cíti stres rodiča vo vlastnom tele.

Prostredie ako skrytý terapeut

Práve prostredie, ktoré je často podceňované, je zásadným faktorom vývinu. Nemusí byť preplnené hračkami ani neustálymi stimulmi. Stačí, ak je bezpečné, ponúka priestor na pohyb a rešpektuje rytmus dieťaťa. Jednoduché faktory, ako možnosť voľného plazenia, lozenia či balansovania, podporujú tvorbu nervových spojení v mozgu. Ako uvádza výskum Gabbard (2018), aktívny pohyb zvyšuje počet synapsií, čím sa zlepšuje učenie, pamäť a koordinácia.
Voľný pohyb je preto nevyhnutný pre zdravý rast mozgu i tela.

> Prečítajte si aj Ako zmierniť rodičovský stres a menej kričať

Odvaha spomaliť

Najväčšou výzvou dnešného rodičovstva nie je naučiť dieťa čo najskôr chodiť alebo hovoriť, ale nájsť odvahu spomaliť.

Spomaliť znamená dovoliť si nebyť dokonalý, ale byť prítomný. Znamená dôverovať prirodzenému rytmu dieťaťa a nepodľahnúť tlaku množstva možností. Keď rodič nájde pokoj v sebe, učí dieťa, ako regulovať vlastné emócie. Nervová sústava dieťaťa sa spolu s rodičom upokojuje – a práve tu sa rodí dôvera, ktorá je základom psychomotorického i emocionálneho vývinu.

Dnešná doba priniesla rodičom nové výzvy. Viac informácií, ale aj viac tlaku. Viac možností, no aj viac únavy. V záplave ponúk je preto dôležité nezabúdať, že dieťa najviac potrebuje pokoj, blízkosť a dôveru. Dieťa, ktoré vyrastá v prostredí bezpečia a prirodzeného rytmu, si buduje dôveru v seba a svoje schopnosti, prechádza vývinovými míľnikmi vlastným tempom a rozvíja zdravý vzťah k svetu. A to je hodnota, ktorú nenahradí žiadna moderná pomôcka ani metóda.

Použitá literatúra:
Field, T. (2017). Touch for socioemotional and physical well-being: A review. Developmental
Review, 34(1), 367–383.
Field, T. (2017). Emotional contagion in infants. Psychology and Health, 32(3), 335–348.
Gabbard, C. (2018). Lifelong Motor Development. 7th Edition. Pearson.
Liedloff, J. (1975). The Continuum Concept: In Search of Happiness Lost. Addison-Wesley

(4 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...