Stať sa rodičom znamená vzdať sa sebeckej mentality, a to ešte skôr, ako sa dieťa narodí. Niekedy dokonca ešte skôr, ako sa podarí bábätko počať – pár, ktorému sa nedarí otehotnieť, sa zákonite musí pýtať, či to stojí za ten stres a neistotu. Či by nebolo pohodlnejšie a menej bolestivé radšej sa myšlienky na dieťa vzdať.
Rodičovstvo sa volá aj obeta srdca
Ani tehotenstvo nie je pre egoistické osoby: vyžaduje zniesť všetky neduhy, ktoré obvykle so sebou prináša, pričom každej ženy ich nadelí rôzneho charakteru, v rôznej intenzite, či už sú to nevoľnosti, únava, problémy so spánkom, opuchy, zlé trávenie, reflux, hemoroidy, nafukovanie, hormonálna rozladenosť, úzkosť, depresia…
A áno, potom pôrod. Pre každú z nás jedinečný, inak náročný, inak bolestivý, inak komplikovaný, keď je najväčšou výzvou myslieť na to, že bolesť vystrieda radosť.
To všetko je však ešte len začiatok testovacích dní, nakoľko sa nám tú radosť podarí uchovať, keď príde realita s deficitom spánku, energie a chabých spomienok na to, ako bolo všetko pred tým – pred deťmi – oveľa, oveľa jednoduchšie.
Už nie som „ja,“ sme „my“
Deti radikálne zmenia rodičom rozvrh. Vyžadujú si náš čas, veľa času. Gary Chapman, autor knihy Päť jazykov lásky, hovorí, že nikdy nebudete potrebovať manželskú lásku viac zúfalo ako pri výchove dieťaťa.
Obaja partneri musia byť pripravení prispôsobiť svoje rozvrhy potrebám partnera a potrebám detí. A to vyžaduje veľa ochoty (alebo odvahy) poprieť sám seba – vzdať sa egoizmu.
„Otec nemôže každý deň tráviť dve hodiny v posilňovni, udržiavať si prácu na plný úväzok, chodiť na športové zápasy či ísť si každú sobotu zahrať golf a popritom byť aj milujúcim manželom a otcom,“ tvrdí Chapman, podľa ktorého máme všetci svoje limity a svoj čas musíme prispôsobiť tomu, čo je nám najdrahšie. Znamená to nerozmýšľať v rovine „čo budem robiť,“ ale pýtať sa „čo budeme robiť.“
Už nie som priorita
Rodičovstvo neraz znamená pýtať sa, čo je pre mňa dôležitejšie. Či sme napríklad ochotní spomaliť svoju kariéru, profesijný rast, len aby sme s deťmi mohli stráviť čo najviac času.
Rozhodnúť sa pre dieťa môže znamenať to, že sa dlho nevrátime do práce. Znamená to neraz ísť do rizika, že sa nebudeme mať kde vrátiť, možno nebude existovať firma, v ktorej sme pracovali pred materskou, možno s nami jednoducho nebudú počítať.
Za čas strávený na materskej sa neraz platí aj tým, že nám stagnuje mzda. Že sa nám vzďaľuje aj možnosť vyššieho dôchodku. Že musíme znášať nevôľu, keď nie sme „dosť dobré“ len preto, že namiesto v práci doma utierame chorým deťom sople.
Už nemíňam len na svoje pôžitky
Život s deťmi je rozhodne hektický a vekom sa to nezlepšuje, skôr naopak. Ešte len zistíme, ako veľmi sa dá žiť s vyplazeným jazykom, keď príde obdobie taxikárčenia, krúžkov, domácich úloh, keď budeme mať jednostaj pocit, že žijeme v neustálom pokluse, ako by sme behali maratón.
Deti nás stoja ohromne veľa času, energie a … peňazí. Peňazí, ktoré by sme mohli minúť len tak pre seba, na pekný a bohatý život plný zážitkov. Objavovať nové krajiny, ochutnávať nové jedlá, cestovať za hranice všedných dní.
Rodičia, naproti tomu, cestujú krížom krážom – keď rozvážajú deti z jedného miesta na druhé. Zo školy, na krúžky, na nákupy. Namiesto nevšedností je tu rutina každodenne opakovaných činností, ktoré sa začínajú skorým zvonením budíčka až po zhasnutie svetla v izbe, keď príde (konečne) čas ísť do postele.
Napriek tomu, málokedy počuť nejakého rodiča povedať, že by chcel tráviť menej času so svojim dieťaťom. Lebo si uvedomujeme, od momentu, keď sme odhodili sebectvo, že je to veľmi vzácny čas, ktorý veľmi rýchlo utečie a už sa nikdy, nikdy nebude opakovať.
(13 hlasov, priemerne: 4,69 z 5)
Loading...
Fakultná nemocnica Trenčín
Pierre-Robin
Rastové ukazovatele novorodencov: priberanie bábätka
Rozšírený kalendár. Mená, ktoré v oficiálnom kalendári nenájdete
Fakultná nemocnica Nitra
Separačná úzkosť: Je v poriadku, že dieťa plače, keď od neho odchádzame.
“Napriek tomu, málokedy počuť nejakého rodiča povedať, že by chcel tráviť menej času so svojim dieťaťom. Lebo si uvedomujeme, od momentu, keď sme odhodili sebectvo, že je to veľmi vzácny čas, ktorý veľmi rýchlo utečie a už sa nikdy, nikdy nebude opakovať.”
..toto, bohužiaľ, nie je pravda.Nehovorím, že u všetkých, ale mnoho rodičov sa v nedeľu nevie dočkať, že sa detí zasa na chvíľu zbaví a pošle ich do školy. Tak isto veľa rodičov síce je s deťmi v spoločnom priestore domu/bytu, ale vyhýba sa im a radšej trávi čas na mobile alebo pri telke. Veľa rodičov tiež odloží svoje dieťa do MŠ hneď ako je to možné a necháva ich v ŠKD až do zatváračky, aj napriek tomu, že to nevyhnutne nepotrebujú.
A vo svojom okolí pozorujem, že niektorí rodičia majú dieťa (väčšinou len jedno), pretože tak sa to má, to sa od nich očakáva a tak sa to robí. Nuž a potom trpia – na materskej aj potom, a otvorene, a niekedy aj pred dieťaťom, sa sťažujú ako im dieťa zničilo život a zobralo im mladosť.
Opäť, v žiadnom prípade to neplatí u všetkých, a našťastie ani u väčšiny, ale je takých veľa. Dlhé roky pracujem ako učiteľka a vychovávateľka v rôznych zariadeniach a toto je moje pozorovanie.
to je dosť blbé keď niekto nevie čo chce. Tam je ťažko pomôcť a nasmerovať.