Rodičia majú bežne takú mylnú predstavu, píše dr. Siggie Cohen. Keď sa naše deti „nesprávajú dobre“ (staršie generácie by povedali, že sú deti zlé, neposlušné, či „škaredé,“), automaticky to označujeme za vzdor, tvrdohlavosť, manipuláciu (skáče ti po hlave). Často sa ponáhľame toto správanie ihneď napraviť. V nasledujúcich riadkoch sa na to pozrieme inou optikou, ako je naša zaužívaná – a podľa psychologičky – mylná predstava. Vďaka tomu dokážeme pochopiť, že zlé správanie nie je len správanie. Je to komunikácia.
Shutterstock
Ako vnímame zlé správanie detí
Často si nevhodné, nežiaduce správanie našich detí berieme osobne – vytáčajú nás – a v jednej sekunde sa vrháme na to, aby sme tomu spravili koniec. Niekedy v nás také správanie vyvoláva pochybnosti, že s naším dieťaťom, s nami alebo s našou výchovou niečo nie je v poriadku.
Podľa psychologičky dr. Siggie by sme však mali mať na pamäti to, že keď sa naše deti „nesprávajú dobre,“ je to komunikácia. A takmer vždy má hlbší dôvod. Je to ako výkrik: „Pomôž mi, niečo je pre mňa príliš.“
V pozadí „zlého“ správania bývajú najčastejšie tieto dôvody:
1. Nedostatočne vyvinutý mozog (najmä u menších detí)
Malé deti ešte nemajú zrelý prefrontálny kortex – časť mozgu, ktorá riadi sebareguláciu, impulzivitu, logické uvažovanie.
Mozog frustrovaného dieťaťa prepne do emočného režimu – tzv. limbického systému („bojuj alebo uteč“) – preto krik, hádzanie, údery.
Keď sa dieťa hádže o zem, nejde o cielenú manipuláciu, ale doslova stratu kontroly.
2. Silné emócie bez slov
Dieťa často nevie pomenovať, čo cíti – iba cíti. Nepovie vám: „Mne je tak smutno, že sa už nemôžem hrať.“ Namiesto toho príde výbuch hnevu.
Vzdor alebo papuľovanie sú detskými pokusmi vyjadriť nesúhlas, únavu, bolesť, smútok, strach. Deti to nevedia povedať „pekne.“
3. Potreba samostatnosti vs. závislosť
Dieťa (najmä medzi 2–6 rokov a neskôr v puberte) zažíva veľký vnútorný konflikt: chce rozhodovať („ja sám“), ale stále potrebuje bezpečie a hranice („sám to ešte nedokážem“).
Vzdor je spôsob, ako si skúša vlastné hranice a silu. Zároveň testuje, či sa na rodiča môže spoľahnúť.
4. Potreba, aby ma niekto videl, pochopil a prijal
Za „zlým“ správaním sa často skrýva túžba po spojení – dieťa si nevie vypýtať pozornosť, blízkosť, pomoc iným spôsobom, a tak si ju vypýta za akúkoľvek cenu. Hoci by tým vyprovokoval aj hnev rodiča, stojí mu to za to.
Ak sa cíti ignorované, nepochopené alebo „slabé,“ môže reagovať výbuchom.
Vaše dieťa to pravdepodobne nebude schopné povedať nahlas, hovorí Cohen. To, čo sa vám v skutočnosti snaží povedať – preklad jeho správania môže znieť aj takto:
„Nesprávam sa len zle. Testujem vaše reakcie a snažím sa pochopiť svoje limity.“
„Nesprávam sa len zle. Snažím sa upútať vašu pozornosť – a neviem celkom, ako to urobiť vhodnejším spôsobom.“
„Nesprávam sa len zle. Zaplavujú ma pocity, ktoré neviem zvládnuť, ovládať alebo komunikovať.“
„Nesprávam sa len zle. Moje telo niečo potrebuje – stimuláciu, pohyb alebo pokoj.“
„Nesprávam sa len zle. Mám neuspokojenú potrebu… možno som hladný, unavený alebo prestimulovaný.“
Deti nechcú byť zlé
Deti sa nesnažia byť „zlé“. Nechcú sa správať zle. Žiadne dieťa nechce byť „zlé“. Je však veľmi ľahké brať si ich správanie osobne. Najmä, ak do toho vchádzajú vlastné zranenia, únava alebo pocit, že „robím preň všetko a ono sa takto správa?“
Vlastné podráždenie často prichádza z predošlých skúseností z vlastného detstva. „Keď som neposlúchal, považovali ma za zlého.“ „Keď som ako dieťa zvýšil hlas, rodič ma odmietol.“ Tieto vzorce sa automaticky spúšťajú, bez toho, aby sme si ich uvedomili. Ale môžu sa aj zmeniť. V krízovej situácii si môžeme povedať, že to nie je o nás.
Rovnako automaticky sa veľmi často pri takomto správaní sústredíme sa na nápravu a následky. Ideálne okamžite.
Namiesto toho však psychologička radí spomaliť a precvičovať si nielen otázku: „Ako môžem zastaviť toto správanie?“, ale aj:
Čo mi toto správanie hovorí?
Čo sa tu vlastne deje?
Čo moje dieťa potrebuje, o čo si nevie požiadať?
Keď vaše dieťa treskne dvermi, niečo hodí cez izbu, bude vrieskať… najlepšie je – keď si dovolíte zastaviť sa. Keď si dovolíte venovať sa svojim vlastným emóciám. Pripomeňte si heslo dr. Siggie: „Toto nie je len správanie, je to aj komunikácia.“
Toto nie je „tolerancia“ zlého správania
Keď si na chvíľu dovolíte „nerobiť nič, iba sa zastaviť,“ nerobíte to preto, aby ste ignorovali alebo dovolili takéto správanie. Toto nemá nič spoločné s toleranciou nevhodného správania, pripomína Siggie. Ide o to, „uzemniť sa“ a uznať, že vy a vaše dieťa ste v jednom tíme, a nie v problémoch, ktorým čelíte spoločne.
Môžete si stanoviť jasné hranice, byť pevným lídrom, brať svoje dieťa na zodpovednosť a zároveň byť súcitní. Nemusíte to robiť dokonale – nikto to nerobí. Ale keď sa snažíte uznať aj pocit, ktorý sa skrýva za správaním, pomáhate svojmu dieťaťu naučiť sa robiť to isté. Tam začína emocionálna regulácia. Takto sa buduje vnútorná dôvera. A to premieňa tieto ťažké chvíle na trvalé puto a učenie.
Neopravujete len správanie – učíte svoje dieťa, ako pochopiť a vyjadriť to, čo sa v ňom skutočne deje. A to je silná životná zručnosť, pripomína Cohen.
Vyštudovala som pedagogiku, ale odkedy som mamou, zisťujem, že sa stále mám čo učiť. Najviac o živote sa učím od svojich detí. Len čo zaspia, už aj píšem :)