Moje deti nechcú krúžky, chcú sa hrať

T.Kika 0

Letné dni rozkoše bez štruktúry sa skončili, život zase nadobúda svoju prísnu líniu. Čarujeme veľké rozvrhy, do ktorých treba okrem školy vtesnať krúžky, strojčeky, logopedičky. Čím viac detí máme, tým je to zábavnejšie.

Neviem, či naši rodičia zažívali stavy, aké máme my. Akoby nezačínal len nový školský rok, akoby bol pre nás september novým januárom. Namiesto štyroch ročných období ho delíme podľa prázdnin. A sme z toho na prášky. Dobrovoľne.

Shutterstock

S vyplazenými jazykmi

Niektorí rodičia majú nielenže jasné ciele v škole: ich deti musia skončiť minimálne s vyznamenaním. Ale aspoň trikrát do týždňa im treba zabezpečiť krúžky, ktoré budú rozvíjať ich športový alebo umelecký potenciál, ideálne však oboje. Nedbajú ich voziť cez celé mesto, či dokonca do iného okresu, ak sa nájde zaujímavejšia ponuka.

Nevadí, že sú strhaní. Že každý deň je presne nalinkovaný a musí odsýpať jedna položka za druhou len taký fukot, nedajbože sa niečo zadrhne. Víkend je len ďalším pokračovaním týždňa, často má dopredu určený program, napríklad podľa toho, v ktorej dedine hrá vaše dieťa futbalový zápas. Tam potom spolu s inými rodičmi pokrikujú na deti, na trénerov, na rozhodcov. Úplná idylka.

Natlakovaní

V očiach ostatných sú to tí dobrí rodičia. Starajú sa. Venujú sa. Obetujú sa. Získavajú obdivné pohľady okolia za to, koľko toho zvládajú a stíhajú. Možno to za ten tlak stojí. Možno nie. Všetci sme však svojim spôsobom natlakovaní. Aj tí, ktorí sa do toho humbuku zdráhajú zapojiť.

Aké pocity máte, keď počúvate nekončiace zoznamy toho, čo robia iné deti? Keď viete, že iné deti chodia na plávanie, na balet, na futbal, na florbal, na hudobnú, na výtvarnú, čo to s vami robí? Nevyvstáva vám tam otázka, či robíte pre svoje dieťa naozaj dosť? Ako si na tú otázku odpovedáte?

Nechcú krúžky

Za seba poviem, že boli časy, keď ma to ubíjalo. Aj to porovnávanie s ostatnými, aj to nahlodávanie, že ani zďaleka nedostanú to, čo iní. Snažila som sa „v rámci možností,“ či hrali futbal, či mali parkour ošiaľ alebo chceli skúsiť šťastie v karate.

Tešila som sa, keď som mohla na koncerte sledovať dieťa, falošne fidlikajúce na basu väčšiu, ako bolo ono. Ale aj nervovala, keď nechceli cvičiť, keď sa im nechcelo trénovať, keď ich zase niečo prestalo baviť. Väčšinou to boli viac nervy ako tešenie, mám pocit.

Tento rok to malo byť tak, ako každý iný. Už som poškuľovala zase po nejakom krúžku, ktorý by ich bavil viac ako ten posledný. Prepočítavala ceny. Tlak rástol. Krúžky majú aj v škole, dokonca o niektorých nahlas uvažovali. Nakoniec prišli s tým, že nikam chodiť nechcú. Nechcú čakať v škole hodiny na krúžok. A potom cestovať neskoro domov takmer hodinu.

Možno chcú len tak chodiť po škole von. Na ihrisko s kamarátmi. Hrať futbal alebo basketbal. Nie trénovať. Proste len tak hrať. Nechcú mať znova krúžok v piatok večer. Tvrdia, že chcú po celom týždni v škole jednoducho vypnúť. A dáva to zmysel.

A ja som sa zase pristihla pri otázke: idem s nimi alebo proti nim? Je dobré dopriať deťom neštruktúrovaný čas, možno nudu? Neprichádzajú o niečo? Nevyzerá to lenivo, sebecky, lebo si na seba nedávam opraty, nezapriaham sa do krúžkového ošiaľu?

Lebo úprimne, po toľkých rokoch na to ani nemám energiu. Je však predsa len ťažké zmeniť návyky, človeka to ešte stále drží. Možno preto, že som sa toľko nechala ovplyvniť tým, čo robí väčšina okolo nás a stratila som sa v tom, čo je dôležité pre nás, pre našu rodinu. Možno som sa nechala oklamať, že tak sa má to „rodičovstvo“ robiť.

Aspoň občas je fajn počúvať svoje srdce, ktoré vie rozlíšiť, aké to je byť pod tlakom a stresom, a aké to je, keď je doma obyčajná pohoda.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...

Pridaj komentár