Môžeš sa hanbiť!

Tri bodky

S hanbou sa stretli aj moje deti v prvých ročníkoch na základnej škole. Ak niečo žiak nevedel, všetci na čele s učiteľom sa mu vysmiali, skandujúc hanba, hanba! Ak sa niekto nevedel zmestiť do kože, napísali jeho meno aj na tabuľu.

Dodnes si pamätám, ako ma pani učiteľka v prvej triede nechala stáť vedľa lavice, keď som nevedela čítať malé a veľké tlačené A. Celú hodinu. Môj syn však musel stáť pred tabuľou celý zbytok dňa s tým, že trest sa mu skončí až na konci vyučovacieho týždňa. Bol pondelok.

“Choď do školy, mama, lebo inak budem musieť stáť pred tabuľou do piatku,” prosil ma. Mne to nedochádzalo. Zľahčovala som to. Chlácholila som syna, ale zrejme hlavne seba, že si dnes odstál svoje a že určite stáť pred tabuľou zajtra nebude.

“Mama…” Aj teraz počujem tie tri bodky.

“Tak čo, stál si?” spýtala som sa ho v utorok ako prvé.

“Stál! Veď som ti hovoril, že budem stáť! Že budem stáť do konca týždňa!”

Aká si matka

V ten moment som vyštartovala do školy. Za učiteľom, ktorý by môjho syna naozaj nechal stáť celý týždeň, aby ho zlomil. Aby ten svoj hrdý pohľad pred všetkými žiakmi nasilu sklopil. Viem, že by sa môj syn nedal. Odmietal sa ospravedlniť za niečo, čo podľa neho nebolo spravodlivé.

Musela som do toho vstúpiť. Hanbila som sa však sama pred sebou, že som nezakročila skôr. Cítila som výčitky, čo som za matku, keď som to dovolila. A zároveň tam niekde v závetrí povievali aj hlasy, ktoré sa vysmievajú rodičom, keď chodia “riešiť” svoje deti do školy. Pretože za každým problémovým deckom je predsa nezvládnutná výchova. Zvlášť matiek, ktoré sú na chlapcov samy.

A potom mi takmer prišlo nevoľno, keď som na stretnutí v škole počúvala ponuky na kávu, či pivo, či čo to vlastne pijem tam dole na futbalovom ihrisku, kam chodím s deťmi každý deň.

Boli časy, keď som si myslela, že takéto veci sa mi ako vdove, či osamelej matke stávajú. A nevedela som si predstaviť, čo to zmení. Ak pandémia priniesla niekomu niečo pozitívne, tak môjmu synovi menej hanby pred tabuľou a mne menej stresov z rôznych pozvaní.

Hanba ako “výchovný” prostriedok

Moje deti dnes navštevujú školu, kde sa hanba ako výchovný prostriedok neuplatňuje. A je to dobre, pretože hanba je hnusná vec.

Inak by som napríklad pri písaní týchto riadkov necítila pachuť koženej kapsičky, ktorú som nosila zavesenú na krku. Ako prváčka som si v nej každý deň nosila lístok na školský obed. Keď som stála na hanbe, od nervozity som do nej kúsala. Aj za to ma pokarhali.

“Hanba je silný, prvotný zážitok, ktorý hovorí nielen o tom, že ste urobili niečo zlé, ale i o tom, že s vami ako s človekom nie je niečo v poriadku,” myslí si klinická psychologička Lindsay Gibson.

Zahanbovanie môže spôsobiť, že stratíte dôveru vo vlastné myšlienky a pocity. Kľúčová identita hanby je podľa Duvinskeho všadeprítomný pocit nehodnosti, ktorý pretrváva bez ohľadu na vaše pozitívne vlastnosti:

“Strach z hanby nás ovláda ešte dlho v dospelosti, pretože nás nenaučili, že je to len emócia. Neuvedomujeme si, že s nami zaobchádzali zle, a namiesto toho si myslíme, že pocit súvisí s tým, že sme zlí.”

Hanba alebo vina

Vedkyňa Brené Brown napísala: “Hanba rozleptáva samotnú časť nás, ktorá verí, že sa dokážeme zmeniť.”

Zároveň vysvetľuje, aký je rozdiel medzi hanbou a vinou. Hanba je pocit, že sme zlí. Vina sa opiera o správanie – máme zlé “svedomie,” pretože sme urobili niečo zlé alebo proti našim hodnotám. Jej výskum ukázal, že vina je nápomocná a adaptívna, zatiaľ čo hanba je deštruktívna a nepomáha nám zmeniť správanie.

Čím viac hanby do nás v detstve natlačili, tým ťažšie sa s tým neskôr narába. Nehovorím za vedcov, či psychológov, ale za seba. Napríklad sa učím voľne dýchať, keď sa na Edupage objaví správa, ktorá oznamuje, že moje dieťa dostalo buď pochvalu, alebo poznámku. Pri pochvale si vydýchnem a karhám sa, prečo vždy očakávam poznámku. Vzápätí sa karhám, prečo sa stále karhám. Je to taká každodenná práca na sebe. Skoro ako v bani.

Prečítajte si aj:

• Kto sa venuje dnešným deťom? Rodičia vraj nie.

(2 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...