V jeden deň si tehotná a na druhý deň už nie.
Žena sa so stratou dieťatka – či už pri spontánnom alebo pri umelom potrate – musí vyrovnať predovšetkým sama so sebou. Niektorým z nás to ide ľahšie, iným ťažšie, najmä ak na to všetko zostaneme úplne samé. Ak sa však o to nepokúsime, môže sa stať, že pocítime nepríjemné psychické zmeny….boľavá duša sa totiž lieči najdlhšie.
Postabortívny syndróm, jeho vznik a prejavy.
Interrupcia – umelé prerušenie tehotenstva nie je len medicínsky výkon po stránke telesnej a technickej, ale pre väčšinu žien aj náročný psychologický a traumatizujúci zážitok a hoci sa pri tejto téme väčšinou chceme vyhnúť emóciam, aby sme ju posudzovali triezvo, city a pocity, najmä ženy, tento jav nevyhnutne sprevádzajú.
Jedným z následkov interrupcie preto môže byť aj postabortívny syndróm – PAS (angl. postabortion syndrom, postabortion stress), postinterrupčný syndróm, popotratový syndróm, prípadne v odbornej literatúre pod názvom akútny alebo posttraumatický stres následkom potratu (angl. PTSD post-traumatic stress disorder following an abortion).
PAS je súhrn psychických symptómov, ktoré sa môžu objaviť ako následok interrupcie alebo spontánneho potratu. Postihuje predovšetkým ženy, ich partnerov, ale aj zdravotníkov, ktorí sa na interrupcii podieľali. K vzniku tohoto syndrómu prispieva masívne potlačenie potratového zážitku, silný morálny konflikt súvisiaci s vierovyznaním alebo prameniaci z osobnej hodnotovej orientácie, senzitivita ženy, okolnosti vedúce k otehotneniu a potratu a samotný výkon interrupcie.
Nie u všetkých žien…
Postabortívny syndróm samozrejme nevzniká u všetkých žien po umelom prerušení tehotenstva či spontánnom potrate. Podľa odborných štúdií po interrupcii v I. trimestri tehotenstva trpí psychosomatickými problémami približne tretina žien.
Ženy, ktoré prekonali interrupciu alebo spontánny potrat v II. trimestri tehotenstva sú postabortívnym syndrómom samozrejme ohrozené oveľa viac.
Rozdelenie žien po interrupcii na základe obranných mechanizmov, ktoré si ženy po zákroku utvorili podľa nemeckej klinickej psychologičky Marie Simonovej:
1. Vytesňovanie – ženy popierajú prítomnosť psychických problémov a každú myšlienku na interrupciu potláčajú.
2. Projekcia –ženy presúvajú vinu rozhodnutia na iných – partnera, rodičov, zdravotníkov a i.
3. Konfrontácia – ženy sa k zážitku interrupcie vedome vracajú a snažia sa s ním rôznym spôsobom vyrovnať, a tak získať duševnú rovnováhu. Niektoré sa usilujú o nové tehotenstvo, či adopciu dieťaťa.
Postabortívne symptómy po interrupcii či spontánnom potrate sú veľmi rôznorodé:
1. Zasiahnutie citovej oblasti – celkový psychický šok, citový chlad, pocity viny, hnev, úzkosť, smútok, depresia, derealizácia, depersonalizácia, izolácia, sebaobviňovanie;
2. Zasiahnutie kognitívnej oblasti – vtieravé myšlienky na plod, halucinácie (sluchové napr. detský plač; vizuálne), tzv. fantómové pohyby plodu, problémy s koncentráciou, neschopnosť tvoriť rozhodnutia, tzv. fantázie o plode, disociačná amnézia (čiastková strata pamäte), nedostatočné uvedomovanie si reálnej situácie;
3. Somatické (telesné) symptómy – bolesti, pichanie a zvieranie v hrudníku, príp. krku, tzv. pocity prázdneho žalúdka, skrátené dýchanie, únava, potenie, nespavosť, chudnutie;
4. Behaviorálne symptómy (v správaní) – nočné mory, strata chuti do jedla, abúzus alkoholu a iných návykových látok, obmedzovanie sociálnych kontaktov, poruchy v partnerských vzťahoch, až sexuálna dysfunkcia, vyhýbanie sa tehotným ženám, deťom a zdravotníkom, zníženie výkonnosti v zamestnaní.
Aj muži
Touto stresujúcou skúsenosť trpia zväčša potichu a v skrytosti aj muži. Njačastejším prejavom býva úzkosť, bezmocnosť, pocit straty, viny, hnevu, žiaľ, ľútosť a zmätok.
Silný tlak zo strany lekárov
Niektorí zdravotníci žene, silným tlakom a s veľkým dôrazom, pri komplikácii jej zdravia alebo zdravia dieťaťa odporúčajú interrupciu. Väčšinou stručnými slovami a aj bez potrebnej informácie, možno často aj nie tými správnymi verbálnymi a neverbálnymi prejavmi. Spôsob podania je niekedy neskutočne drsný….
Žena ostáva na vážkach….veď lekár by to po zdravotnej stránke mal predsa len vedieť???
Po pár rokoch
Veľa žien, ktoré prešli interrupciou aj po niekoľkých rokoch po zákroku prežívajú pocity viny a udávajú problémy so spánkom (nočné mory, časté budenie) a intenzívne pocity smútku pri pomyslení na stratené dieťa, najmä napr. v čase sviatkov a rodinných osláv.

Čo im chýba?
Ženy, ktoré sa chystajú na interrupciu alebo ju už prežili potrebujú dostatok podpory, aj odbornej (klinický psychológ, zdravotné sestry ošetrovateľky, odborníci) ale aj rodinnej, príp. zdieľanie sa s inými ženami, ktoré niečo podobné zažili – podporná skupina.
Ženám často chýbajú tzv. konkrétne dôkazy o existencii dieťaťa – napríklad ultrazvuková fotografia plodu, nejaký spomienkový predmet a prípadne aj možnosť rozlúčky s dieťaťom prostredníctvom rituálu pohrebu, aspoň osobného, rodinného.
Riešenia?
Každá žena sa so stratou dieťaťa vyrovnáva inak. Neodporúča sa však potláčanie pocitov a danej skutočnosti, skôr konfrontovanie sa so zážitkom interrupcie ako s negatívnou životnou skúsenosťou. Tento proces je dlhodobý a niekedy veľmi ťažký, ako určite aj mnohé závažné dôvody pre ktoré sa daná žena, resp. pár pre interrupciu rozhodol.
Je dôležité ženám vysvetliť aj možnosť vzniku PAS – syndrómu ak sa na prerušenie tehotenstva pripravujú, a treba aj zdôrazňovať otvorené vyjadrovanie pocitov, žiadať zdravotnícky personál, aby nejednal s rutinou, ale s citom, úctou a rešpektom, samozrejme aj dobrou radou, príp. terapiou. Bolo by želateľné, aby sa aj po zákroku zabezpečilo súkromie ženy a aby bola možná prítomnosť podporných osôb (napr.manžela) počas celej hospitalizácie i počas výkonu, ak si to žena želá.
Bolo by dobré vytvoriť čo najviac podporných skupín pre ženy s podobnými skúsenosťami. My odporúčame aj portál poradna alexis , kde môžeme ženám v ich konkrétnej životnej situácii aj konkrétne pomôcť.
Suma sumárum
Starostlivosť o ženy po spontánnom potrate alebo interrupcii patrí aj do rúk odborníkov, ktorí by im mali poskytnúť adekvátnu podporu nielen, čo sa týka ich fyzického stavu. Keďže v tomto smere naše zdravotníctvo ešte dosť pokrivkáva, ostáva iniciatíva a snaha o zlepšenie situácie na pleciach členov rodín, príbuzných, priateľov a rôznych neziskových organizácií.
Odborný zdroj: Urbanová, Eva: Štúdia Postabortívny syndróm v súvislosti s interrupciou v II. trimestri tehotenstva, Univerzita Komenského v Bratislave, Jesseniova lekárska fakulta v Martine, Ústav ošetrovateľstva
