Nechcem byť zlá svokra, ale je to ťažké.

Do redakcie rodinka.sk prišla cez „napíšte nám“ zaujímavá otázka čitateľky . Pokúsim sa v tomto článku o užitočnú odpoveď.

Otázka čitateľky Lenky D.

Dlhé roky som sa snažila budovať si vzťah s vlastným manželom. Narážala som na svoje vlastné predstavy o tom, ako by mal fungovať , a hnevala som sa na to, že sa nenepĺňajú. Postupne som si pomenovávala problém a snažila sa ho riešiť – s úmyslom žiť v spokojnom partnerskom vzťahu. Prijať ho takého, aký je. Akého som si ho vybrala.

Teraz však prišla moja nová životná rola. Stala som sa prvýkrát svokrou. A desí ma, že sa mi opäť deje niečo podobné. Mám jasnú predstavu, ako by to bolo „správne“, aby sa zať dobre staral o moju dcéru.

V duchu a niekedy aj nahlas “ zalamujem rukami“ nad jeho životným štýlom. Pracuje viac ako mi príde zdravé, volnočasové aktivity sú úplné extrémy, – skialpy, bojové umenie, motorky … V hlave mi bežia scenáre, čo všetko sa môže stať, že to nie je bezpečné. Nechcem byť zlá svokra, nechcem im zasahovať do vzťahu, ale mám pocit, že túto kritickost v sebe nedokážem len tak vypnúť. Čo s tým?

Odpoveď terapeutky:

To, čo opisujete, je prekvapivo časté – a viete čo je dobrá správa? Už len to, že to vidíte a viete to pomenovať. „Zlá svokra“ zvyčajne nie je tá, ktorá cíti úzkosť a kontroluje sa. „Zlá svokra“ je tá, ktorá svoju úzkosť pretaví do manipulácie, kritiky a zásahov. Vy sa práve snažíte urobiť opak.

V skutočnosti nejde o zaťa. Ide o váš mozog, ktorý chráni „svoje dieťa“

Keď sa z vás stane mama, mozog sa nastaví na ochranu. A keď sa z vás stane svokra, tá ochrana nezmizne – len sa zmení situácia. Kedysi ste chránili dcéru ako dieťa, dnes ju chránite ako dospelú ženu. A jej partner je pre váš systém „premenná“, ktorú neviete ovládať. Vtedy vzniká potreba mať veci pod kontrolou aspoň cez myšlienky, hodnotenie alebo rady.

To „zalamovanie rúk“ je často iba vonkajší prejav vnútornej vety: „Bojím sa, že jej bude zle. “

Vaše predstavy sú pokus znížiť úzkosť

Už ste raz v živote zažila, že predstavy o manželovi vás vedeli potrápiť. Teraz sa to opakuje v novej roli. Je to podobný mechanizmus: predstavujete si, ako by mal svet fungovať, aby ste sa cítili bezpečne.

Lenže v dospelých vzťahoch je „bezpečie“ iné ako u detí. Nie je to bezpečie typu „ochránim ju pred všetkým“. Skôr je to bezpečie typu: „Verím, že sa vie rozhodovať. A keď príde problém, dokáže ho riešiť.“

Skialpy, bojové športy, motorka… čo vás na tom naozaj desí?

Skúste si to rozmeniť na drobné. Nejde len o „nebezpečné hobby“. Často sú za tým 3 vrstvy:

• Strach zo straty – že dcéra príde o muža, alebo o bezpečie, ktoré s ním má.
• Strach z dôsledkov – že budete „tá, ktorá to predvídala“, a aj tak tomu nezabránila.
• Hodnotový konflikt – vy ste možno stavala život na stabilite, on ho stavia na intenzite. A to môže vyvolávať odpor.

Keď pomenujete, ktorá vrstva u vás dominuje, budete s tým vedieť pracovať oveľa lepšie.

Medzi rizikom a nezodpovednosťou je rozdiel

Skialpy či bojové umenie nemusia automaticky znamenať nezodpovednosť. Rozdiel je v tom, ako to robí:
Používa výbavu? Má tréning? Nepodceňuje podmienky? Dodržiava pravidlá? Má rešpekt?
Veľa ľudí si cez tieto aktivity reguluje stres, buduje disciplínu, udržiava kondíciu. Pre niektorých mužov je to aj identita, ventil, zdravý spôsob ako „byť v tele“.

Ak je váš zať v týchto veciach systematický a rozumný, môžete si dovoliť vnímať jeho „extrémnosť“ skôr ako kompetenciu, nie ohrozenie.

Vaša rola nie je hodnotiť ich vzťah. Vaša rola je byť bezpečný prístav pre dospelú dcéru

Viete, čo dcéra od vás najviac potrebuje? Nie kontrolu nad jej partnerom. Ale pocit, že keď príde problém, môže k vám prísť bez toho, aby musela počúvať: „ja som ti to hovorila“.

Jedna z najsilnejších viet, ktoré môže mama povedať dospelej dcére, je:
„Som tu pre teba. A rešpektujem, že rozhodnutie je tvoje.“

Ako to spraviť prakticky: 3 pravidlá „svokra, ktorá neraní“

Pravidlo 1: Kritiku nikdy nehovorte dcére ako prvej.
Ak máte potrebu niečo komentovať, najprv si to napíšte na papier alebo povedzte kamarátke/ terapeutke. K dcére to pustite až vtedy, keď je to otázka bezpečia a ona sa pýta na názor.

Pravidlo 2: Pýtajte sa na fakty, nie na hodnotenie.
Namiesto „to je nezodpovedné“ skúste:
„Ako to máš zabezpečené?“ „Aké máte pravidlá?“
Fakty často úzkosť znížia.

Pravidlo 3: Jeden komentár = jeden.
Ak už niečo poviete, nevracajte sa k tomu každý týždeň. Opakované narážky zničia vzťah rýchlejšie než samotné hobby.

Čo robiť s vlastnou úzkosťou (aby ste ju nenosili domov)

Ak vás zaplavujú katastrofické scenáre, pomáha jednoduchá technika:

• „Môj mozog ma chráni. To je jeho práca.“
• „Ale ja si nebudem prehrávať film, ktorý sa nestal.“
• „Mám kontrolu iba nad tým, čo poviem a ako sa správam.“

A keď chcete ísť hlbšie: skúste si položiť otázku:
„Čo by som potrebovala ja sama, aby som sa cítila bezpečne, aj keď ich život nekontrolujem?“
Niekedy je odpoveď prekvapivo jednoduchá: viac vlastného života, viac zmysluplných aktivít, menej prázdneho priestoru na úzkosť.

Nie ste zlá svokra. Ste žena, ktorá sa učí chodiť v novej životnej role a zároveň si uvedomuje vlastné vzorce. To je zrelé. Ak sa vám podarí presunúť sa z pozície „kontrolujem, lebo sa bojím“ do pozície „dôverujem a som tu, keď treba“, získa na tom každý: vy, dcéra aj jej partner.