Nikdy nie je neskoro na šťastné detstvo: ako u starších detí doliečiť to, čo sme im nedali, keď boli bábätká

Hovorí sa, že prvé roky života položia základy celej našej osobnosti. Čo ak sme v tom období neboli v najlepšej forme? Mnohí rodičia si so sebou nesú tieň viny za chvíle, keď boli príliš vyčerpaní, v strese alebo jednoducho nevedeli, ako reagovať na potreby svojho bábätka.

Psychológ Erik Erikson síce definoval prvý rok ako kľúčový pre budovanie základnej dôvery, no jeho učenie nám nezatvára dvere. Práve naopak. Pozrime sa na to, ako môžeme základy bezpečia a vnútornej stability v našich deťoch budovať a liečiť v každom veku – pretože potreba láskyplného prijatia nikdy neexpiruje.

Kde rastie dôvera v seba a vo svet

Erik Erikson, významný vývojový psychológ, opísal prvý rok života ako konflikt medzi základnou dôverou a nedôverou. Bábätko vtedy podvedome testuje, či je svet bezpečné miesto, či ho maminka neopustí. Potrebuje osobu, ktorá rozumie jeho potrebám a ktorá je nablízku.

Ak dieťa zažije láskyplnú náruč a prijatie starostlivých, milujúcich rodičov, získava doživotný dar – nádej. Nádej, že životné ťažkosti sa dajú zvládnuť a že keď nás niečo bolí alebo si nevieme s niečím poradiť, vždy sa nájde niekto, kto nám pomôže a porozumie nám. Úspešné zvládnutie tejto fázy vytvára predpoklad pre zdravé sebavedomie a stabilitu v ďalších etapách života.

Pocit bezpečia sa narúša, ak rodič nevie, či nedokáže reagovať na potreby dieťaťa. Ak je napríklad mama v strese, pod tlakom, kričí na dieťa alebo necháva bábätko dlho vyplakať, dieťa môže nadobudnúť pocit, že na svete je samo. Že život a ľudia sú nepredvídateľní a nemôže sa na nich spoľahnúť.

Pokiaľ dieťa nezažilo v útlom detstve hlboký pocit dôvery, v dospelosti mu môže chýbať základná dôvera vo svet, aj v seba samých. Obvykle sa bojí nových vecí a len sťažka opúšťa komfortnú zónu. Vo vzťahoch očakáva sklamanie, zranenie alebo odmietnutie. Erikson videl práve v tejto narušenej dôvere korene neskorších psychických ťažkostí, napríklad depresií. Ak sa prvá životná úloha nezvládne, dieťa si nesie tento nepokoj so sebou ďalej.

Prečítajte si aj:

Erikson: V každom období života máme úlohu, ktorú musíme zvládnuť

Ako získať dôveru v neskoršom veku

Rodičia často cítia obrovskú vinu, keď sa spätne obzerajú za tým, ako vyzeral ich prvý rok života s dieťaťom. Myslia na to, v akom boli strese, vyčerpaní, nevyspatí, čo všetko nevedeli, skúšali a pokazili. Dobrá správa je, že detská psychika je neskutočne tvárna a potreba bezpečia a prijatia nikdy neexpiruje. To, čo sa nepodarilo v prvom roku, sa dá „doliečiť“ v desiatich, pätnástich, aj v dospelosti.

Nemôžeš síce vrátiť čas a zobrať na ruky to ročné bábätko, ale môžeš to isté bezpečie priniesť do života tvojho dnešného, staršieho dieťaťa.

1. Sila úprimného ospravedlnenia aj po rokoch

Máloktoré dieťa si vybaví živé spomienky z obdobia útleho detstva. No my, rodičia si ich pamätáme niekedy až priveľmi detailne a zahanbujú nás aj po rokoch. Ťažia nás pri srdci. Niekedy sú takým zbytočným balvanom. Ak sme vtedy prežívali ťažké obdobie, alebo len spätne cítime, že sme niečo nezvládli, pomôže, keď to deťom povieme teraz. Hoci po rokoch.

„Vieš, keď si bol úplne malý, prechádzala som ťažkým obdobím/nevedela som veľa vecí o výchove. Možno som občas reagovala prudko alebo som tu pre teba nebola tak, ako si potreboval. Veľmi ma to mrzí. Chcem, aby si vedel, že to nebola tvoja chyba. Bol si skvelé bábätko a dnes som tu pre teba na 100 %.“

2. Ochota stať sa predvídateľným a bezpečným prístavom

Základná dôvera je o tom, že dieťa vie, čo môže od rodiča čakať. Že svet nie je chaos. Reagujme predvídateľne. Ak dieťa urobí chybu alebo prinesie zlú známku, nenechajme sa strhnúť hnevom. Dieťa musí zažiť novú skúsenosť:

„Keď mi je zle alebo som niečo pokazil, mama ma nezožerie, ale podrží ma.“

Tým spätne prepisujeme starý vzorec strachu na vzorec dôvery.

3. Emocionálne ladenie na dieťa

V prvom roku života ide o to, aby rodič rozumel potrebám bábätka. Pri staršom dieťati to znamená rozumieť jeho emóciám a počúvať ho bez hodnotenia. Keď za nami dieťa príde s problémom, hoci aj malicherným, nezľahčujme ho, neponúkajme hneď rady a nekritizujme. Len buďme s ním v tej emócii:

„Vidím, že ťa to naozaj mrzí/hnevá. Chápem ťa.“

Tým mu dávame presne to, čo chýbalo v kolíske – pocit, že jeho vnútro je pre nás dôležité a zrozumiteľné.

4. Fyzická blízkosť, ak o ňu dieťa stojí

Objatie, pohladenie po chrbte alebo len spoločné sedenie na gauči pri filme. Fyzický kontakt zaplavuje telo oxytocínom (hormónom väzby a bezpečia) v každom veku. Uisťuje nervovú sústavu dieťaťa, že je v bezpečí.

Dôvera lieči aj nás

Nikdy nie je neskoro na šťastné detstvo. Vzťah s deťmi nie je vytesaný do kameňa po prvých narodeninách. Každý deň, kedy svoje staršie dieťa vypočujeme bez odsudzovania, kedy sa mu úprimne ospravedlníme za staré chyby, alebo mu ponúkneme bezpečné objatie, spätne liečime jeho (aj svoje) základy dôvery.

Deti nepotrebujú dokonalých rodičov. Potrebujú rodičov, ktorí sú ochotní rásť spolu s nimi.

Prečítajte si aj:

Gabor Maté: Ako obnoviť a upevniť vzťahové väzby medzi rodičmi a deťmi

(Žiadne hodnotenia)