Obranné mechanizmy má každý z nás. Ktoré škodia a ktoré pomáhajú?

Ako reagujeme, keď sa nám stane niečo nepríjemné? Keď zažívame momenty zlyhania, sklamania, zranenia od druhých, nepochopenia? Keď prežívame napätie, úzkosť, strach, či hnev? Častokrát, ak je niečo pre nás príliš boľavé, používame obranné mechanizmy, ktoré bolesť síce nezahoja, ale aspoň na chvíľu nám ju pomôžu zvládnuť. Miernia našu frustráciu, odmietnutie, nespokojnosť, či nešťastie.

Psychologička Aneta Langrová to vidí tak, že vo chvíli, keď nemôžeme uspokojiť svoju ozajstnú potrebu, sa v našej mysli zapne program “Nech to bolí čo najmenej.” V takej chvíli je možné, že využijeme niektorú z našich obrán.

“Ale príliš dobre sa pri tom väčšinou necítime. Stojí nás to veľa energie a pôvodná potreba zostáva neuspokojená,” píše Langrová v knihe Úžasní takoví, jací jsme.

Negatívne obranné mechanizmy

Anna Freudová, dcéra Sigmunda Freuda, ktorá nadviazala na jeho prácu, popísala medzi obrannými mechanizmami, najmä tými negatívnymi, napríklad tieto:

• Popretie: Ohrozujúce veci sa nás netýkajú. Robíme sa, že neexistujú. Vedome popierame ich existenciu. Myšlienky, emócie, obavy, strach nemiznú. Naša myseľ to však chce prebiť argumentami. “Ja predsa k životu žiadneho partnera nepotrebujem. Aj tak žijem radšej sama.” Vnútri ale môžeme túžiť po blízkosti a intimite. Avšak strach z odmietnutia môže byť tak silný, že to radšej dopredu vzdáme.

• Potlačenie: Ani si už nespomínam, čo mi ten človek povedal. Z detstva si nič nepamätám. Boľavé zážitky si nepripúšťame. Predstierame, že neexistujú, ako keby sa to nikdy nestalo. Lenže stalo sa to. A pripomína sa nám to samé. Čím viac sa snažíme zabudnúť, tým silnejšie sa spomienky vynárajú. Veľmi často vtedy, keď sa snažíme zaspať.

• Projekcia: On ma aj tak nemá rád. Ona je príliš afektovaná. Je príliš prísny. Je lenivá. Bez toho, aby sme tušili, aká je realita, pripisujeme vlastné, väčšinou nežiaduce myšlienky, či povahové rysy iným ľuďom. Sami sa pred nimi chránime. To, čo nám vadí na iných, sami s tým bojujeme.

• Premiestnenie: Svoj hnev na iného človeka alebo situáciu si vylejeme na osobách, na ktorých “možeme.” Namiesto šéfa na manžela, na deti.

Prečítajte si aj:

Ako Sigmund Freud zmenil svet psychológie?

Sú aj pozitívne obranné mechanizmy?

Svoju teóriu o obranných mechanizmoch publikoval tiež psychológ George Vaillant. Rozdelil ich do 4 skupín, a to podľa toho, či človeku pomáhajú náročné situácie zvládnuť, alebo sú skôr prejavom duševnej poruchy.

1. Psychotické obrany

Využívajú ich predovšetkým vážne duševne chorí jedinci. Nájdeme tu bludnú projekciu či psychotické skreslenie.

2. Obrany porúch osobnosti

Za zrelé považujeme tieto obranné mechanizmy, pokiaľ sa objavujú u detí od 3 do 15 rokov. Niektorí dospelí ich využívajú, keď prechádzajú veľmi náročným životným obdobím alebo v psychoterapii.

• Agovanie: bezmyšlienkovitá, impulzívna reakcia. v niektorých situáciách sa nedokážem kontrolovať, najprv jednám, potom myslím.
• Autistická fantázia: utekám do fantázie, ktorá je oveľa lepšia ako realita. Utečiem tam kedykoľvek, keď sa deje niečo ťažké.
• Bagatelizácia: všetko zľahčujem a zosmiešňujem, niekedy to ani nie je vhodné, ale nedokážem si pomôcť.
• Disociácia: problémy neexistujú, miznú samé, neviem o nich, nechcem o nich premýšľať, ani hovoriť
• Idealizácia: druhí, zvlášť dôležité autority, sú dokonalí, perfektní. Chcem byť aspoň v ich tieni.
• Hypochondria: úzkostlivo sa pozorujem, myslím si, že mám ťažkú chorobu, neriešim psychické, ale len fyzické problémy.
• Pasívne agresívne správanie: útočím na ostatných, verbálne i neverbálne, niekedy agresívne, správaním zakrývam skutočné emócie.
• Projekcia: svoje vlastné neprijateľné myšlienky prisúdim inej osobe
• Štiepenie: svet je buď čierny, alebo biely. Druhých buď zbožňujem, alebo nenávidím.

Tieto obrany sú odrazom vnútorného nešťastia, keď nevieme, ako si so situáciou počať. Keď sme bezradní. Keď cítime veľkú frustráciu. Nemyslíme racionálne alebo nedokážeme spracovať emócie.

Prečítajte si aj:

Potlačené spomienky. Zabúdanie má svoj dôvod.

3. Neurotické obrany

Tieto obrany používa väčšina z nás. Často v situáciách, keď toho máme plné zuby, cítime sa vyčerpaní. Podľa Langrovej môžeme neurotickou obranou reagovať na situácie, keď nezvládame svoje vlastné požiadavky. Keď sme na seba moc prísni a nedokážeme si odpočinúť. Keď sami vyhodnotíme, že zlyhávame a štve nás to. Medzi neurotické obrany patrí napríklad:

• Represia. Potláčame neprijateľné impulzy. Odsúvame ich mimo naše vedomie alebo na ne zabúdame, akoby sa nestali. Napríklad muž, ktorý je neverný, náhodou stratí snubný prsteň a zabudne, kam ho odložil. Zabudneme na dôležité stretnutie, kam sa obávame ísť.

• Intelektualizácia. Všetko si racionálne vysvetlím, na všetko mám argumenty, rozumné vysvetlenia toho, čo sa deje. Väčšinou urobím niečo neprijateľné a až potom prichádza vysvetlenie, obhajoba vlastného správania.

• Premiestnenie. Namiesto toho, aby som sa vyrovnala s konfliktom, radšej sa najem, zašportujem si, odídem niekam ďaleko.

• Reaktívny výtvor. Vytvorím opačný pud než ten, ktorému sa bránim. Napríklad mám na niekoho príšernú zlosť, ale namiesto facky sa snažím pomôcť.

• Somatizácia. Je pre mňa ľahšie sa vyrovnať s telesnými príznakmi, než čeliť tým psychickým. Často ma divne bolí hlava, chrbát, brucho, mávam výražky, nečakane, z ničoho nič.

• Vytesnenie. Nepamätám si svoje priania, potreby, ani myšlienky. Sú pre mňa príliš ohrozujúce, a tak vedome popieram, že by existovali.

Neurotické obrany nám pomáhajú zvládnuť akútnu úzkosť, strach, či iné neprijateľné intenzívne emócie. Dlhodobo však nepomáhajú.

4. Zrelé obrany

Zrelé mechanizmy obrany sú typické pre deti od 12 rokov do dospelosti. Tieto obrany skutočne pomáhajú. Vďaka nim sa cítime dobre medzi ľuďmi. Vďaka nim zvládneme prejsť ťažkosťami bez toho, aby sme dlhodobo ubližovali sami sebe alebo druhým. Patria medzi ne:

• Altruizmus. Nezištne pomáhame. Sme ochotní obetovať svoje pohodlie, aby bol druhý spokojný, a to nám prináša dobrý pocit. Napríklad darujem peniaze, robím dobrovoľníka. Nie preto, aby som bol šťastný. Ale preto, že chcem byť užitočný. Chcem tu byť pre druhých. Chcem pomôcť niekomu, kto to potrebuje viac, ako ja.

• Humor. Smiech dodáva nadhľad a uvoľnenie. Častokrát pomôže vymaniť sa z bludného kruhu myšlienok. Humor nám pomáha získať odstup, a vtedy je oveľa ľahšie vnímať iné cesty a možnosti, ako svoju situáciu riešiť.

• Supresia. Nejde o potlačenie, ale iba o dočasné odsunutie emócií či myšlienok na inú, vhodnejšiu dobu. Budem to riešiť v tú správnu chvíľu. Nechceme na problém, konflikt, či ťažkú situáciu zabudnúť. Len vieme, že teraz, v tejto chvíli, nemá cenu sa tým zaoberať. Možno preto, že sme unavení, hladní. Nechceme riešiť osobné či rodinné problémy. Neignorujeme ich, ale zaoberáme są nimi vtedy, keď idú riešiť a keď máme na ne energiu.

• Anticipácia. Tušíme, že sa môže stať niečo nepríjemné. Napríklad konflikt, ktorý sa v istých chvíľach opakuje. Tam, kde sú časté trecie plochy. Keď tušíme, že je hádka na spadnutie. Anticipácia nám dáva priestor sa pripraviť. Mať plán. Niekedy aj únikový. Akákoľvek príprava nám môže dodať pocit, že aspoň niečo máme vo svojich rukách. Hádke či konfliktu nezabráníme, ale príprava nám pomôže z toho vyviaznuť psychicky o niečo lepšie.

• Sublimácia. Svoje túžby, priania, prosby, či energiu realizujeme v spoločnesky prijateľnej podobe. Napríklad vypíšem to zo seba. Dostanem to na papier. Vytancujem to. Vyšportujem to. Môže to byť čokoľvek, čo sa nám osvedčilo ako vhodný spôsob odreagovania sa. Pre niekoho je to umenie, pre niekoho je to sport.

“Je dôležité nájsť si svoju oblasť, ktorú budeme mať po ruke, keď sa dostaneme do úzkych,” píše Langrová. “Keď sa cítime pod tlakom, nervózni, frustrovaní. Pokiaľ takúto oblasť záujmu alebo činnosť máme, je to ako vankúš, do ktorého môžeme vždy spadnúť a bude to v poriadku.”

Zdroj: Úžasní takoví, jací sme. Aneta Langrová. Grada.

Prečítajte si aj:

Som neschopná, tučná, blbá. Patria tieto hlasy skutočne nám?