Bežná rodinná dovolenka. Naša “relaxačná cesta” sa začala ťahaním tašiek s plienkami, kočíka, prekliatych drobností na ošetrovanie, k tomu ešte tie bežné 2 kufre, dve príručné batožinky, sedačku do auta (nakoľko sme sa chystali nejaké si prenajať v miest pobytu), fotoaparát, kameru, …
„Zavesíš mi na krk moju peňaženku? A ak podržíš na chvíľočku túto tašku, myslím, že si dokážem posadiť Karolínku na hlavu. Och, zakrýva mi oči, budeš ma musieť zaviesť k bráne a k lietadlu. Objala ma okolo hrdla,.. nemôžem sa nadýchnuť… len aby sa mi podarilo dostať sa na svoje sedadlo predtým ako ma načisto udusí…“
Tentokrát sme to skúsili úplne inak.
S manželom sme sa práve vrátili z našej druhej svadobnej cesty. Mesiac bez deciek.
Videli sme nádherné veci. Zabávali sme sa, jedli sme, prevážali sme sa, navštívili sme zaujímavé miesta, boli sme v divadle, v nočných kluboch, na výletoch, v múzeách, na lanovke, nakupovali sme. No, bolo to super. Prezreli sme si mesto, tancovali sme pod šírym nebom.
To dieťa bolo monštrum
Našim najobľúbenejším okamihom z celej cesty bola chvíľa, keď sme večerali v malom útulnom bare – inak nič zvláštneho – a prišla iná dovolenkujúca dvojica s detvákmi. Malé šesťročné, prehnane hanblivé dieťa s dokonalými spôsobmi a dvojročné dieťa na ktorého chovanie by mohol byť hrdý každý opitý námorník. To dieťa bolo monštrum.
Boli sme tak šťastní. Pozorovali sme s potešením, ako otĺkal ozdobu v strede stola. Taký entuziazmus! Toľko energie! Hlasno sme sa zasmiali, keď objavil strieborné príbory a rafinovane premenil príborový nôž na malý detský meč.
„ Otec, daj pozor! Ide Ti po očiach!“ Keď sme spozorovali záujem decka o pohár s horčicou, uzatvorili sme stávku :“podarí sa mu dať si plnú polievkovú lyžicu horčice do úst alebo nie?“ O, ako sme si želali vidieť jeho tvár, keď bude mať plnú pusu pálivej horčice!
Rodičia vyzerali, ako keby sa práve vrátili z dvojsmennej šichty v Harryho parnej umývačke áut. Nepozerali sa jeden na druhého. Sedeli so sklesnutými hlavami s rozstrapatenými vlasmi a skleným pohľadom v očiach, ktoré hovorili :” Skončí to niekedy? ” Vyžaroval z nich určitý druh nevraživosti. Pravdepodobne sa navzájom obviňovali.
Nakoniec spozorovali, že ich chlapček je na najlepšej ceste stať sa “horčicovým umelcom roka”. Rýchlo mysliaci otec zadržal chlapčekovu malú rúčku a povedal
“Nie”!
Chlapček rozhorčene zavrešťal tak, že sa mi zrazila šľahačka na káve. Otec sa so zahanbenou tvárou poobzeral okolo, či niekto pozoroval synovo nemiestne chovanie. Pozrel sa našim smerom a …
Uvidel nás – škodoradostných.
Myslím si, že nepochopil, prečo sa tak zabávame. Prečo vyzeráme ako dve hyeny s vianočným tajomstvom. Prečo sme usmiatí, prečo nad našimi hlavami svieti jasná gloriola sebauspokojenia.
Možno až niekedy v budúcnosti, keď sa jedného dňa vydá na svoju druhú svadobnú cestu bez detí a uvidí dvoch vychytralých rodičov, ktorí sa snažia dovolenkovať so svojim dvojročným fantastickým opitým námorníkom. Potom pochopí naše samoľúbe uspokojenie.
Prišla nám zaujímavá reakcia na článok od Janky.
Prečítajte si ju: Nebojte sa opustiť svoje deti»»»
Ak máte chuť dodať niečo viac ako koment na facebooku alebo tri riadky v diskusii pod článkom, napíšte mi. Radi uverejníme. eva(at)babetko.sk
(6 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Pôrod krok za krokom
Keď dieťa zje baterku, choďte ihneď do nemocnice, ide o život
Moje dieťa je zase choré. Prídem kvôli soplíkom o prácu?
Ako odobrať malému dieťaťu moč
Čo robiť, keď dieťa zhltne niečo nebezpečné
6 zákazov pri výbere mena a ako s nimi vybabrať
Poznam Aj ked nie z dovolenky. Boli sme minule s manzelom na romantickej veceri k narodkam a pri vedlajsom stole bola rodinka s detmi. Taka ako nasa, ked tie nase deti mame zo sebou. Ale prave sme ich nemali. Ako dobre, ze ten bordel co tam robili nebol na nasu hlavu. To bol nas najvacsi zazitok z romantickej vecere. Tiez sme sa len priblblo na nich usmievali
)))
Mozno je aj chyba spolocnosti ze deti berieme ako nieco od nas oddelene co potom zakonite nenaplnuje nase ocakavania ze by sa mali chovat distingvovane. Aj my sme boli ako oni, ale zdospeleli sme a prijali tie suchoparne pravidla klubu adult-ov a oni su uz pre nas mimo. Zabudol vol ze telatom sam bol. O par desatrocni menej skuseni su vsetko ine len nie v norme, bud prilis hamblivi alebo opiti namornici.
Cele je to divne, oddychnut si od vlastnych deti ked sa na to tak pozrieme je zvlastne uz vo svojej podstate. Akoby to bol iny zivocisny druh ktory nam zabranuje byt slobodnymi.
Je hanbou ze vymyslaju? Ze nedokazeme nastavit celospolocnensky menej vazne normy, ze sami sme uz tak malo detmi…ze ich potrebujeme na mesiac odlozit (ku komu?) aby sme sa citili OK?
Nechcem moralizovat, ani v tom nie je zavist, skor udiv nad celym tymto usporiadanim sveta.
Mne pride uplne normalne ze su miesta, kde sa deti mozu jasit, kde je to ok, a kde preste nie.
My sme si s manzelom krvopotne zohnali operku, zacvakali, aby sme mohli ist vecer o 22.00!!! na romanticku veceru, mali sme prave vyrocie. Krasna draha restauracia, chceli sme mat cas na rozhovor, ale pri vedlajsom stole boli dve rodiny s detmi, ktore nechali vystajat.
Mne osobne to velmi vadilo. A to som tiez mama, mam deti, chodime do restauracie, ale vyberame si taka, kde je to vhodne. A snazime sa nevyrusovat ludi, ktory tam prisli za inym ucelom ako kochať sa rozkošnosťou našich hravých detičiek.
Velmi dobre si viem predstavit tie usmevy