Viem, aj ten nadpis som zle napísala, lebo správne sa má dojčiť, nie kojiť. A tak, ako sa vždy nájde človek s veľkou potrebou upozorniť na naše gramatické nedostatky, celé stáda sa vynoria v priebehu nášho materinského života, len aby nám ukázali to zvlnené čelo na štýl Marlona Branda, keď nerobíme veci tak, ako by sa mali. Keď si dovolíme robiť ich inak, ako oni. Alebo keď ich nevieme robiť tak, ako ostatní.
Vadí ti, že ti hovoria, čo robíš zle?
Keď sa ohradíme voči nepríjemným otázkam a nevyžiadaným radám, takmer na isto to príde: spochybňovanie, že to určite s nami niečo nie je v poriadku, súdiac podľa toho, že nás to vyprovokovalo vôbec reagovať.
Lebo! Keby sme boli vyrovnané a vysporiadané s tým, ako to je, nikdy by nás predsa žiadna otázka, či rada nemohla rozladiť. Ale takto sme sa prezradili a tá chyba musí byť v nás. Niekto nám rozjatril ranu, stlačil achillovu pätu.
Mali by sme sa zamyslieť, prečo nevieme prijať kritiku, možno sme precitlivelé, možno nemáme zdravé sebavedomie a príliš si to berieme k srdcu… možno sme príliš premúdrelé, aby sme prijali úprimný názor niekoho, kto nám chce „len“ dobre…
Na tomto princípe to funguje, či už kojíme podľa niekoho krátko – a vadí nám, že má okolo toho reči, alebo kojíme podľa niekoho dlho – a tiež nám vadí, že má okolo toho reči. Ak by sme aj slovo kojíme a nekojíme nahradili iným, je to stále o tom istom.
Namiesto toho, aby sme z toho vyšli spochybnené a spochybňované, čo keby sme sa radšej vrátili k tomu, že nám to jednoducho vadí? Povedať to nahlas je totiž celkom legitímne. Keď hovoríme, že nám niečo vadí, stojíme si za sebou. Vieme pomenovať odkiaľ – pokiaľ.
Mám nárok na svoje vlastné hranice?
Rozlaďuje vás, keď vás ktokoľvek indiferentný – tetka u mäsiara, svokrina bývalá kolegyňa, suseda z tretieho poschodia so škaredým psom, zastavuje s otázkou kojíš/nekojíš/prečo už nekojíš/prečo ešte kojíš/doplň?
A čo keby vám tieto osoby vošli do kúpeľne, keď sa sprchujete alebo prišli na wc skontrolovať, či vám nechýba rolka toaletného papiera? Čo keby okrem zízania na vaše holé telo pridávali okolo toho komentáre, že vodou treba šetriť, najprv sa máte namydliť, až potom znova nechať tiecť vodu alebo že ste zavesili hajzelpapier nesprávnou stranou a teraz visí celkom zle?
No nezačali by ste kričať a nadávať im, nech vypadnú a popritom sa v obrannej reakcii snažili rukami, nohami zakryť svoje telo? V čom je to iné, keď na naše intímno niekto zaútočí „len“ verbálne? Prečo by sme to mali znášať? A ešte počúvať, že sme divné, keď nám to vadí?
Čo je a čo nie je divné
Nebolo by divné, keby sme celé zaskočené otočili toaleťák tak, ako do nás nahučala nejaká tetka? Keby sme sa hanbili za to, že sme také neschopné, že ani len toaleťák nevieme nainštalovať správne? A pritom podobne to máme aj s tým dojčením a nedojčením alebo inými materskými témami. Tam neraz pripadáme totálne nekompetentné.
Ak nám akékoľvek otázky okolia pripadajú nevhodné, spomeňme si na sprchu, či na wc. Na našu intímnu zónu. Tam tiež nechceme mať publikum – a nikto si nedovolí spochybňovať nás, že asi s nami niečo nie je v poriadku, keď to takto cítime.
Dovoľme si svoju obrannú reakciu, objať sa rukami, aj nohami, keď si náhle pripadáme holé. Povedzme ostatným, nech láskavo vypadnú a zavrú za sebou dvere, ktoré mali byť zavreté. Je ok zamknúť sa v kúpeľni, na wc, aj pred nevhodnými, obťažujúcimi otázkami.
(4 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...