Keď na Vianoce otcovia plačú

Ešte pred pár rokmi by mohla cítiť, ako sa chvejem, len čo pomyslím na Vianoce. Typická idylka, ozdobovať medovníčky cukrovou polevou, priebežne riedenou slzami, kopa vysmrkaných vreckoviek na inak dokonale vypulírovanom stole. Žiadne zbytočné obavy, že zase priberiem, počas sviatkov hojnosti som bývala vždy vychudnutá až na kosť.

Dôvod? Lebo môj muž si vybral rodinu A, nie mňa.

Vždy na Vianoce sa vracal tam, kde patril posledných dvadsať rokov, rozvod so ženou na tom nič nezmenil, nerozviedol sa totiž s deťmi. Hoci boli veľké, nemohol inak. Dokonca ani vtedy, keď už sme boli zobratí a čakali sme spolu dieťa, našu prvú štedrú večeru akosi nestihol.

Moji rodičia, ktorí chceli, aby sme prvé Vianoce ako rodina strávili u nich, to nešli rozdýchať. Namiesto pokoja a radosti sa u nás trieskalo do stola, otec kričal aj plakal zároveň, ako som len dopadla. Jeho dcéra, na ktorej si najviac zakladal. S rozvedeným chlapom, ktorý mi síce spravil dieťa, ale očividne nevedel, kam patrí. Predsa k novej žene, k novému dieťaťu, mali jasno aspoň moji rodičia, keď už môj muž nie.

V tom istom čase sa plakalo aj v rodine A. To vtedy, keď sa otec na Štedrý deň chystal zbaliť za rodinou B. Deti, ktoré sa dovtedy držali, prestali predstierať, že ich to nebolí. Plakal aj on. A tak nakoniec ostal. Obligátne štedrovečerné menu, darčeky, Tri oriešky pre Popolušku a keď išli na polnočnú omšu, rozlúčil sa a letel za rodinou B, hoci, ako sa zdalo, už bolo neskoro.

U nás doma si slzy všetci skryli do vankúša.

Nikto mužovi nič nepovedal, nejako mu to prepáčili. Pre tentokrát. Prišiel nový rok a veľa zmien naraz. Muž dostal novú prácu a my sme sa pár mesiacov pred pôrodom sťahovali do nového domu v novej krajine. Keď sa nám narodilo dieťa, mala som pocit, že sme najšťastnejší na svete. My traja. Ozajstná rodina.

Až na detail, ktorým boli Vianoce.

Ja sama s bábätkom v cudzine a on na Štedrý deň doma, doma pri prvej rodine. Za nami letel stovky kilometrov, aby stihol doraziť ráno na prvý vianočný sviatok. Naše dieťa, na rozdiel od jeho starších detí, bolo podľa neho príliš malé, aby rozumelo, o čom sú Vianoce.

Aj ja som mala byť „veľká,“ veľká v tom zmysle, že ho pochopím, že budem mať „veľké“ srdce. Alebo aspoň rozum, veď som predsa vedela do čoho idem, keď som si zobrala „použitého“ chlapa. Že nikdy nebude celkom môj. Že bude mať aj svet z minulosti, ktorého ja nikdy nebudem súčasťou.

A predsa, keď som sa dívala na Ružu, s ktorou som sa zoznámila v našom novom domove, nemala som pocit, že takto sa to deje vždy. Aj ona mala rozvedeného chlapa, ale jeho rodina A pre neho nehrala žiadnu rolu. Iba každý mesiac posielal niekam na účet výživné na dcéru, s ktorou sa vôbec nestretával, možno sem-tam telefonoval.

Ruža nikdy neriešila nejaké Vianoce, rodina A, rodina B. Jej najväčším problémom bol suchý moriak, ktorý servírovala vždy na prvý sviatok vianočný. Nikdy jej nevyšiel podľa jej predstáv.

 

Hrubá čiara za rozvodom

Moji rodičia boli zvyknutí na takýto model rozvedeného muža, ako bol ten Ružin. Aby sa chlap zaradil, keď už sa raz rozhodol urobiť čiaru za prvým manželstvom. Ideálne, čo najhrubšiu.

No môj muž bol vo vzťahoch s rodinou A pomerne neštandardný. Bolo to neporovnateľné s hocičím, čo mali naši pod nosom vo svojom okolí, a tak mali obavu, že to so mnou nemyslí vážne. Že kľučkuje, že sa nakoniec predsa len vráti za prvou ženou. Vedeli by menovať, koľkým sa to už stalo. Stará láska nehrdzavie, prípadne nevysporiadaný majetok.

Ale náš príbeh je o inom. Viem, že môj muž sa cíti na Vianoce zlomený. Chcel by byť s nami, ale zároveň ho drží istá citová povinnosť byť aj so svojimi staršími deťmi. Nemôže sa roztrhnúť na polovice, aby boli všetci šťastní. Viem, že na Štedrý deň plače v kútiku, kde ho nik nevidí. V tom svojom vnútornom boji bude vždy sám.

 

Mne už je aspoň po rokoch na duši ľahšie.

Možno je to tým, že žijeme v krajine, pre ktorú Štedrý deň sám o sebe nič neznamená a ešte je aj dňom, kedy sa bežne chodí do práce. Tu nikomu nepríde čudné, že sa môj muž vracia k nám vo sviatočné vianočné ráno. Lebo tu to práveže „takto“ má byť.

No ono to nezávisí od miesta, kde žijeme, ale od každej rodiny, ako to má byť. Môj „použitý“ muž prežil s niekým dvadsať rokov. Pred tým som bývala smutná, lebo som chcela rovnaké tradície aj pre našu novú, „béčkovú“ rodinu. Ale nemohla som ich mať také isté, mohla som iba ak začať pracovať na celkom nových, našich tradíciách. Tieto tradície má iba naša rodina.

Som rada, že som sa pred mnohými rokmi nezbalila ako Ruža, hoci som k tomu nemala ďaleko. Môj muž sa však vždy snažil na obidvoch frontoch, a tak nejako sme to ustáli bez väčších strát na zlomených vianočných srdciach. Aj v rozvedených a béčkových rodinách môžu byť Vianoce o láske a pokoji.

(26 hlasov, priemerne: 4,60 z 5)

Loading...