Za každým dieťaťom krkavčej matky je príbeh plný sĺz.
Krkavčie matky. Poznáme ten výraz a každej z nás prebehne mráz po tele. Ako môže taká žena vôbec otehotnieť, načo porodila, ja by som dala také ženy…
Spomeňme si na chvíle v pôrodnici. Boli okolo nás mamičky, ktoré rodili svoje deti, dostali ich ako aj mi k sebe, skúšali dojčiť, hrali sa z prštekmi a boli dojaté z drobnosti toho maličkého človiečika. Koľko tých mamičiek okolo nás potom „odložilo“ dieťa , dalo na adopciu alebo jej ho úrady odobrali? Neukázali by ste prstom asi ani na jednu.
Poznám niekoľko takých mamičiek, pretože sa s nimi v praxi stretávam. Sú to ženy ako ostatné, akurát niečo vo svojom živote nezvládli.
Julke odobrali Kubka, keď mal rok a pol
Julka je 20 ročná pekná mladá žena. Porodila dve deti. Keď mal prvorodený Kubko rok a pol odobrali jej dieťa. Zanedbanie starostlivosti, podvýživa. Už bola tehotná druhýkrát. Na jej chválu s tým istým mužom.
Porodila v nemocnici, počas tehotenstva navštevovala lekára. Narodilo sa krásne dievčatko, ale po ôsmych mesiacoch jej bolo odobrané. Zanedbaná starostlivosť, podvýživa, zlé zaobchádzanie.
Je naozaj “krkavčou matkou”?
Jej otec bol alkoholik a tyran. Celé detstvo ju mlátil, hoci o niečo menej ako matku. V našich podmienkach nič neobvyklé. Matka porodila štyri deti, žili vo veľmi slabých sociálnych podmienkach, v malom byte.
Matka bola upratovačka, otec každú chvíľu vyletel z práce a nakoniec prestal pracovať úplne. Julka nepoznala pohladkanie, ani pritúlenie, nevedela, že jesť sa má niekoľkokrát do dňa, nevedela ako sa dieťa prebaľuje, ako sa nosí, ako sa drží dieťa.
Nevedela, prečo má dojčiť. Bolelo ju to a otravovalo. Keď dieťa plakalo, nevedela čo má robiť. Ju nikto nebral na ruky, keď plakala a preto nevedela a ani necítila čo urobiť. Buď nechala dieťa plakať, alebo s ním zatriasla, alebo ho udrela v zlosti. Robila presne to, čo sa naučila a čo videla ako dieťa.
Jej partner bol chovancom detského domova. Vo výchove a starostlivosti jej veľmi nevedel pomôcť. Veď ani nevedel ako rodina funguje, alebo ako vyzerá. Nikdy to nezažil. Na svoje deti bol hrdý a tešil sa z nich. Obaja sa urputne snažili, aby žili ako všetci ostatní, ale nevedeli ako. On pracoval a snažil sa udržať si prácu, platil ubytovňu, v ktorej žili, ale ostatné prostriedky nevedeli ani rozvrhnúť, ani ušetriť.
Keď od nich Kubko odišiel, oteckovi museli volať sanitku. Skolaboval. Niekoľko nocí nespali a zúfalo chodili od úradu k úradu. Nakoniec im Kubka vrátili. Na skúšku.
Narodilo sa dievčatko, ale aj keď sa rodičia báli, že im môžu deti odobrať, nevedeli toho urobiť viac. Sociálne pracovníčky a pediatrička sa snažili matke poradiť, ale bolo to sporadické a málo informácií. Prešlo osem mesiacov a odobrali im obe deti.
O deti bojovali ako vedeli
O deti bojovali ako vedeli, snažili sa ich dostať naspäť. Nepodarilo sa. Všetci okolo usúdili, že deťom bude lepšie v detskom domove a neskôr u pestúnov. V podstate mali pravdu. ALE…
Ale partnerstvo týchto dvoch mladých ľudí sa rozpadlo. Julka skončila na ulici, pretože partner ju vyhodil z ubytovne a ona nemala kam ísť. Dával jej za vinu, že im deti zobrali. Nakoniec sa zbalil a odišiel na východ k svojim príbuzným do osady.
Ešte stále si o nej myslíme, že je krkavčia matka, alebo sme náchylné takýmto matkám pomôcť?
Mária bola tiež z detského domova
Mária bola chovankyňou detského domova. Robila čašníčku a pri tejto práci sa niekedy zoznámila s príjemnými mladými mužmi. Žila s kamarátkou na ubytovni. Keď zistila, že je tehotná, snažila sa to ukývať, čo najdlhšie. Na ubytovni by nesmela zostať a prišla by o prácu. Veľmi sa bála. Potrat nechcela, odmietla.
V pôrodnici sa veľmi bála a zároveň bola šťastná, mala krásne dieťatko. Držala dievčatko na rukách a bozkávala. Dala jej meno Veronika. Rovnako ako každá iná na chodbe šestonedelia bola šťastnou novopečenou mamičkou.
Prepustili ju z nemocnice. Bola presvedčená, že to zvládne, že sa to dajako vyrieši. V robote mala zobratú dovolenku a na ubytovňu dajako dieťa prepašuje cez vrátnicu. Po troch dňoch pochopila, že sa to nedá.
S trasúcimi rukami vložila dieťa do hniezda záchrany. Vedela o ňom, pretože v pôrodnici sa o ňom iné mamičky bavili. Vložila ho tam a rýchlo utiekla. Za rohom sa rozplakala. Ľudia, čo chodili okolo nej si možno mysleli, že jej niekto v nemocnici umrel a skoro mali pravdu. Pocity boli rovnaké, akoby pre ňu Veronika umrela.
A čo napadne nám, keď v správach počujeme o odložených alebo odobratých deťoch?
(8 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Moje dieťa je zase choré. Prídem kvôli soplíkom o prácu?
Škôlkari. Môžu byť chorí, lebo sú v strese.
6 rád pre zdarnú adaptáciu dieťaťa v škôlke
Polohovanie na bruško. 25 tipov, aby tam dieťatko vydržalo.
Odkedy som na materskej, muž ma strašne vytáča
Je potrebné odgrgnutie po kŕmení bábätka?
Dobry clanok.
Bohuzial, tieto veci sa nestavaju vo vacsine pripadov zenam ako sme my, ktore si tento clanok precitame na internete v pohodli domova a hned vieme, co treba robit. Zvycajne ide o zeny z nefunkcnych rodin, zo slabsich socialnych pomerov, bez vzdelania,bez zazemia – citoveho, materialneho, bytoveho,…..v prostredi, ktorom sa pohybuju, si najdu zvacsa podobnych partnerov, a ked sa pridruzi este nejaka zavislost…..proste ziadna vybava, ako uspiet v “normalnom” zivote.
Takychto ludi/rodin je mnoho, problemom je, ze u nas neexistuje efektivna sanacia rodiny, nejaky soc.pracovnik/psycholog/dobrovolnik, ktory by s touto rodinou pracoval a dohliadal na jej chod – ci je navarene, ci je cisto, co kde treba vybavit, ako hospodarit, ako planovat buducnost….
Namiesto toho, aby sa rodine pomohlo, radsej deti zoberieme a zavrieme do decaku – zlatej klietky, kde budu sice najedene, v teple, zavalene hrackami a oblecenim od sponzorov,ale o fungovani rodiny a beznom zivote nebudu mat ani paru. V osemnastich ich vykopnu z decaku a kolobeh moze pokracovat….