Naše mamy a babky vraj nemali na depresiu čas

Keď sa my, matky, odvážime hovoriť o svojom prežívaní nahlas, nebodaj verejne, nie vždy nájdeme obrovskú masu fanúšikov, ktorí nám budú chcieť rozumieť, vyjadria nám svoju podporu a odspievajú za nás našu smutnú pieseň. Sme matky. Mali by sme zvládať to, čo všetky ostatné…

Ženy vraj bývali odolnejšie

Rozprávať o depresii znamená neraz prečítať si komentáre ako napríklad „Kedysi boli ženy oveľa silnejšie a odolnejšie,“ „V minulosti nebývali depresie,“ alebo „Naše mamy na depresiu nemali čas…“ prípadne „Naše babky pri toľkej robote nevedeli, čo je depresia…“

Títo ľudia prezentujú depresiu ako rozmar, keď nevieš, čo od dobroty. Hrdinky sú silné ženy z minulosti, ktoré toľko nevymýšľali, nemali kedy, ony totiž riešili „naozajstné“ problémy…

Celé tieto omáčky sú založené z veľkej časti len na vode. V skutočnosti nevieme, ako sa mali ženy po pôrode v minulosti. Odvolávame sa na to, že sa žilo komunitnejšie, viacgeneračne, že mali ženy väčšiu podporu vo svojej novej roli.

Ale ako to bolo naozaj, ako sa cítili, napríklad keď boli označované v šestonedelí za nečisté, s potenciálom škodiť okoliu ako nejaké bosorky, sa už nikdy nedozvieme.

Z generácie na generáciu

Vždy som sa rada pýtala starších, aké to bolo kedysi, a teda, keď príde reč na materstvo, cítim závan ťažkých príbehov.

Napríklad Ľ. si nikdy neprivykla na to, že sa rozhodli žiť tri kilometre od jej rodnej dediny a že ju mužova rodina neprijala. Spomínala, ako sa svokra prišla spýtať do pôrodnice, či sa vnučka naozaj narodila predčasne alebo teda, či bola počatá v manželstve. Keď dostala uspokojivú odpoveď, odišla domov bez toho, aby si pozdravila nevestu alebo pozrela na vnučku.

Šťastie v nešťastí, že Ľ. bola vyštudovaná zdravotná sestra, a vedela sa postarať aj o malé, dengľavé bábätko a celkom ho vypiplať. Staničná sestra, ktorá ich chodila kontrolovať, bola spokojná, spomínala Ľ. hrdo.

Žili v jednej izbe, v jednej posteli, v starej komore rodičovského domu, ktorí sa o nich ani neobzreli. Nekúrilo sa tam. Neskôr si stavali svojpomocne dom, bolo to ťažké s dvoma deťmi, povedala mi Ľ., lebo nie vždy sa jej pekne hrali.

Ale potom prišiel tretí pôrod. Vedela, že je niečo zle, lebo necítila pohyby. Ľ. porodila mŕtveho chlapca. Ostala chorá, vraj na srdce. Rok čo rok, vždy v máji, keď bolo výročie, ležala. Kvôli chorému srdcu zostala aj invalidná. Vďaka nej som už ako celkom malá vedela, že nitroglycerín sa dáva pod jazyk.

Ľ. napriek chorému srdcu ťahá na deväťdesiatku. Nepamätá si, čo bolo pred desiatimi minútami. Nespoznáva niektoré tváre. Minule vraj vnuka oslovila menom, ktoré patrilo jej mŕtvemu synovi. V jej svete, kde neprijala jeho smrť, nikdy nezomrel. Na túto stratu, ktorou s ňou nikto neprešiel, totiž nitroglycerín nezaberá.

Depresia bola, lenže…

Možno sa o tom nerozprávalo. Možno sa aj vtedy zľahčovalo a hovorievali sa obmeny, ktoré počúvame aj teraz (nie si prvá, ani posledná, toľkým sa to už stalo… ako keby to potom menej bolelo).

A tak sme tu dnes my, vraj oveľa krehkejšie verzie našich vraj oveľa silnejších predkov.

Akokoľvek sa necháme vzletne unášať minulosťou, v ktorej vraj neexistovala depresia, len občas „choré“ srdce, možno by bolo dobré zamyslieť sa, čo vlastne vieme. O sebe, aj o najbližších, o tom, čo si potichu nesieme z generáciu na generácie.

(18 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)

Loading...