Podviedol ma, keď som sa starala o predčasne narodené dieťa

Keď sa prevalila mužova nevera, čelila som názorom, že som si za to sčasti sama zodpovedná. Že mám na tom svoj podiel viny. Že on bol vlastne zradený skôr ako ja. Až potom zradil aj on. Ohromne ma to bolelo. Bol to ešte väčší náklad, ako som zvládala uniesť. On ma podvedie v čase, keď som ho najviac potrebovala a je to ešte aj moja chyba?

Nevera ma šokovala

Niekde som čítala, že žiadna nevera sa neudeje zo dňa na deň. Aspoň v tých vzťahoch, ktoré trvajú dlhšie. Že je to niečo, čo má svoju „anatómiu.“ Čítala som, že nevere najskôr predchádza niekoľko krokov, kým príde k tomu najhoršiemu, teda k prekročeniu všetkých hraníc a zábran, k nadviazaniu intimity s treťou osobou.

Viem len, že som to nečakala, že to bol pre mňa ohromný šok. Toto pitvanie minulosti, spytovanie svedomia, kedy sa vlastne udiali všetky tie malé veci, ktoré nakoniec skončili veľkou katastrofou, ma prenasledovalo ešte dlhý čas.

Láska bez kontroliek

Do svojho muža som sa zaľúbila na prvý pohľad. On mi tvrdil, že ma v tom dokonca predbehol. Od začiatku tam bola silná chémia, pocit, že je všetko konečne tak, ako má byť. Nikde nesvietili kontrolky. Bolo to úžasne krásne a romantické. A rýchle.

Po troch mesiacoch ma požiadal o ruku. Po šiestich sme už čakali bábätko. On bol absolútne nadšený, ja som mala pochybnosti, či to neprišlo naozaj skoro. Mohli sme si ešte užívať spoločný čas len vo dvojici. Spoznávať sa. Len tak byť. Tešila som sa na naše bábätko, ale zároveň som cítila, že o niečo možno prichádzame.

A potom to z ničoho nič prišlo. Tesne po svadbe, v čase, keď už malo byť kritické obdobie tehotenstva za mnou, som o naše bábätko prišla. Môj muž plakal ako malé dieťa. Ja tiež, ale potichu.

Zaplavil ma obrovský smútok, aj hnev sama na seba, že som možno naše bábätko svojimi myšlienkami zradila. Lebo som bola na začiatku zmätená a nevedela som celkom, či som pripravená byť mamou.

Výčitky, stále len výčitky

Odpoveďou a liekom na to bolo ďalšie tehotenstvo. Tentokrát sme sa tešili o niečo opatrnejšie. Ale z mojej strany som si nepripúšťala už žiadne pochybnosti. Veľmi som naše bábätko chcela. Keď som však zase začala krvácať, myslela som, že to neprežijem. Takmer som sa zrútila.

Dostala som nejaké tabletky, ktoré ale neboli zárukou ničoho, musela som sa šetriť, nerobiť nič, len ležať. To najhoršie sa podarilo zvrátiť. Ale celé tehotenstvo som mala rizikové. S občasnými prestávkami som bývala viac v nemocnici ako doma.

Mala som však toho najpozornejšieho manžela, ktorý sa o mňa sústavne staral. Bol mi úžasnou oporou. Nosil mi čerstvé kvety. Bezkofeínovú kávu. A náš bytík kompletne prerábal pre naše maličké bábätko.

Pred Vianocami ma pustili domov. Bola som v 34. týždni tehotenstva. A doma som mala toho najlepšieho manžela, ktorý mal pod vianočným stromčekom poskladanú postieľku. Dojalo ma to. Zároveň som cítila výčitky, že sa mu ako mužovi nevenujem. Náš sexuálny život prakticky neexistoval.

Tak sa to stalo. Tá jedna výnimka, za ktorú sme však zaplatili ohromnú cenu. Spustil sa mi predčasný pôrod.

Najťažšie obdobie

Náš syn sa narodil s váhou niečo cez dve kilá. Skončili sme s rôznymi komplikáciami na NÚDCH, kde som ho mohla navštevovať len pár hodín denne. Zbytok času odsávať si pre neho mlieko po kvapkách. Rozbehnúť laktáciu bez bábätka bolo príšerne ťažké. Toto obdobie patrilo k najnáročnejším v mojom živote.

Myslela som si, že keď sa synček dostane domov, budeme z najhoršieho vonku. Upínala som sa na predstavu, že si konečne vydýchneme. Ale doma to bolo rovnako ťažké.

Tie týždne fyzického odlúčenia od bábätka ma zdeptali. Pripadala som si, že nepoznám svoje dieťa. Že k nemu nepatrím. Bála som sa ho. Nedôverovala som si. Hormóny, únava, stres. Bolo mi na nič. A bola v tom určite aj popôrodná depresia. Bolo to peklo.

V tomto pekle ma môj muž podviedol.

Ja mám na tom vinu?

Mala by som si priznať svoj podiel viny na tom, že som žila život deň za dňom, príliš vyčerpaná na to, aby som sa ho spýtala, ako sa má? Aký má deň, čím žije, čo ho trápi. Nedávala som mu dosť pozornosti, nedávala som mu žiadnu. Nedávala som mu dosť starostlivosti. Nedávala som mu žiadnu.

Mala som byť lepšou manželkou, ktorá popri kolotoči kojenia a odsávania a odgrgávania a prebaľovania a cvičenia s bábätkom, myslí aj na jeho potreby?

Som na vine, že sa cítil prehliadaný, ignorovaný, odmietaný, zranený, smutný, nahnevaný, rezignovaný?

Ja som nemusela rezignovať na vlastné potreby? Ja som nebola odpojená sama od seba? Ako som žila alebo prežívala ja, keď sa mi život len „dial,“ akoby ani nepatril mne?

Nezvládla som to. Nezvládla som s ním komunikovať o tom, ako sa cítim. Možno som si myslela, že pohľad na mňa, na moju strhanú tvár a ubolené telo, hovorí za všetko.

Myslela som, že keď sa pozrie na naše dieťa, uvedomí si, že je naša zodpovednosť, že sa narodil skôr. Že toto je ten následok, keď sme naše potreby nadradili nad dieťa. Koľko lekcií chce ešte dostať?

On to teraz ľutuje a chcel by spraviť všetko pre to, aby to napravil. Ja neviem, či sa to ešte napraviť dá. Položilo ma to, zničilo. Zrazu necítim žiadnu blízkosť, vytratila sa všetka dôvera, intimita, neviem sa s ním ani rozprávať. Jediné, čo nás spája, je naše dieťa, náš syn. Len kvôli nemu ráno vstávam. Len kvôli nemu fungujem. Inak to nestojí za nič.