Hádam každý vstupuje do manželstva s rozhodnutím, že chce byť šťastný. Dokonca sme presvedčení o tom, že s touto ženou/ s týmto mužom sa Vám to podarí.
„..konečne som stretol toho pravého/tú pravú…! „
Napísal mi muž, ktorý sa o to pokúšal až 6x
4krát to skúšal v partnerskom vzťahu a dvakrát v manželstve. Tu je jeho žiadosť:
Predpokladám, že nikto nevstupuje do manželstva s tým, že po rokoch, keď to nepôjde, sa rozvedie. Dokonca si myslím, že tí dvaja predpokladajú, že nič ich nerozdelí – ani zdravie, ani choroba, šťastie, či nešťastie…
Čiže tí dvaja predpokladajú problémy, ale nepredpokladajú, že ich nezvládnu. Skôr si obidvaja veria, že to spoločne zvládnu „…až kým ich smrť nerozdelí…“.
Nečakajú na smrť, ale zájdu si na okresný súd
Prečo je to tak? Prečo, keď tí dvaja vstupujú do manželstva, sa cítia tak silní?
A prečo tí dvaja sa po rokoch rozvádzajú väčšinou kvôli maličkostiam, ktoré zaobalia do: „…láska medzi nami vyhasla…, my si nerozumieme…., odcudzili sme sa…, sme rozdielni…, atď.“
A už ani nečakajú na smrť, ktorej jedinej dávali právomoc na rozdelenie, ale zájdu na okresný súd, aby ich rozdelil.
Boli zaslepení? Mali ružové okuliare?
Jááj, vy si myslíte, že preto, že vstupovali do manželstva s ružovými okuliarmi, že boli zaľúbení a zaslepení?
Aj muž, ktorý mi písal hovorí, že na začiatku každého vzťahu prežíval niečo úžasné. Dokonca o poslednej žene, ktorá je ešte doposiaľ jeho manželka, veril, že je jeho cesta k šťastiu.
Myslíte si, že riešením by bolo nevstupovať do manželstva zaľúbený?
Hmm, to sa už dialo v histórii, keď rodičia vyberali svojmu dieťaťu životného partnera – hovorilo sa tomu svadba z rozumu. To by znamenalo vziať si ženu/ muža, ktorého neľúbite, ale ktorý/á spĺňa racionálne požiadavky.
Ja si myslím, že ak by nebola zaľúbenosť na začiatku vzťahu, možno by ľudstvo vymrelo! Manželstvo je tak náročný projekt, že ak by tú náročnosť cítili hneď na začiatku, asi by doň nevstupoval nik.
Podľa mňa tú chuť a odhodlanie by som tým dvom nechal. Nechal by som im aj tú túžbu byť šťastný (veď každý je strojcom vlastného šťastia).
Ale predsa je tu tá otázka – ako byť šťastný vo vzťahu?
Takže zaľúbenosť, chuť, odhodlanie a túžba byť šťastným nestačí. Na tomto sa dá frčať tak maximálne 2-5 rokov manželstva.
Potom prichádzajú deti, úvery, starosti a nejasné frustrácie na oboch stranách, ktoré sa postupne rôzne popisujú – nepomáha mi, nezaujíma sa o mňa, nemilujeme sa, nemáme si čo povedať, stále je nespokojná, len ma kritizuje, neváži si ma, atď….
Takéto frustrácie niekto zvláda lepšie, niekto horšie, niekto dlhšie, niekto kratšie. Ale určite sa tu nedá hovoriť o šťastí, ale skôr o prežívaní, či živorení.
Stáva sa, že muž či žena, ktorý takto živorí vo vzťahu si nájde paralelný vzťah, v ktorom si napĺňa svoje frustrácie. Po čase je v zajatí dvoch vzťahov a nevie sa rozhodnúť ani pre jeden. Nakoniec tá druhá strana nevydrží a opustí ho/ju. V tom lepšom vyhľadá odbornú pomoc. Ale ani tu to nie je ľahké.
Sú aj prípady, kedy po rokoch frustrácie jeden z manželov odíde z manželstva do nového vzťahu, podobne ako muž z nášho prípadu.
Neviem si zabezpečiť šťastie v jednom vzťahu, tak idem inde
Aj v jednom, aj druhom prípade je spoločný menovateľ – únik. Neviem si zabezpečiť šťastie v tomto vzťahu tak idem hľadať inde.
„…Bol/la by som šťastný/ná, ak by ten druhý/há sa zmenil…!!!….ale už neviem, či je to možné, a neviem či to už chcem…!!!“
Toto sú typické slová muža, či ženy, ktorá/ý má už hlavu v inom vzťahu. Lebo prišiel na to, že ten iný vzťah ho robí šťastným.
Keď sa minie zaľúbenosť…
Ja tomu hovorím, že sa mu minula zaľúbenosť, a tak si ju obnovil, ale s iným človekom.
Pri zaľúbenosti sa nemusíte až tak namáhať, aby ste sa cítili vy, či partner milovaný a šťastný – ono to ide samo, spontánne, a tak prirodzene. Keď sa po niekoľkých rokoch minie, už to nejde tak jednoducho. Možno, že aj to bola príčina, prečo náš muž, ktorý mi napísal, nevydržal v jednom vzťahu dlhšie ako 5 rokov.
Zaľúbenosť je len predzvesťou skutočnej lásky
Lenže na zaľúbenosti sa nedá frčať celý život – je tu riziko, takýto človek nezažije skutočnú lásku, ale len zaľúbenosť, ktorá je len predzvesťou skutočnej lásky.
Skutočná láska má heslo:
CHCEM, ABY SI BOL/a PRI MNE ŠŤASTNÝ/NÁ.
Zaľúbenosť nás má vrhnúť na túto cestu zabúdania na seba a myslenia na toho druhého. Toto je drina, pretože to chce zbavovať sa svojho egoizmu. Chce to zapozerať sa od oboch partnerov do sveta toho druhého.
Robiť toho druhého šťastným – to je skutočne drina. Ja tomu hovorím egoizmus na druhú – ja sa starám o teba a ja o teba. Postarané je o každého!
Frustrácia na druhú
Vyzerá to jednoducho, ale aj tu je veľa neporozumenia, nepochopenia a bolesti. Totiž, máme tendenciu sa starať o toho druhého podľa našej predstavy – to, čo považujem za dobré a cenné v mojom svete, dávam svojmu partnerovi.
To prirodzene vedie k tomu, že sa netrafím do toho, čo ten druhý považuje za dobré a čo oceňuje vo svojom svete. Nepochopenie vedie k vzájomnej frustrácii – ja som kritizovaný, že sa o toho druhého nestarám a ten druhý je naďalej prázdny.
To isté sa deje aj v opačnom smere. Tomuto hovorím frustrácia na druhú.
Robiť druhého šťastným – sa musím naučiť
Cestou z toho je prijať fakt, že to, čo potrebuje ten druhý, je pre mňa neznáma a že sa potrebujem učiť robiť toho druhého šťastným. Našťastie máme dobrých učiteľov – svojich partnerov/ky.
Ten, ktorý učí toho druhého, má ťažkú úlohu – prehrýzť ješitnosť, že ten druhý by to mal robiť sám od seba – a pustiť sa do trpezlivého objasňovania, čo oceňuje vo svojom svete a výzvou motivovať toho druhého pre neho k nelogickým veciam.
Logiku mu dáva jediný fakt, že mi tým prejaví lásku a že to robí pre nás. Ďalšou úlohou je, dávať mu spätnú väzbu – „…dnes si mi urobil radosť, keď si ….ďakujem ti..“
Buď sme šťastní obaja, alebo sme obaja nešťastní
Tento model – egoizmus na druhú – je najlepším liekom na frustráciu na druhú. Totiž nejde o to, aby vo vzťahu bol jeden šťastný a druhý nešťastný. Buď sme šťastní obaja, alebo sme nešťastní obaja.
Vzájomne sa starať o toho druhého podľa jeho predstavy, ktorú nám trpezlivo vysvetľuje a motivuje, je najlepšia cesta ku skutočnej láske. Toto je projekt pre oboch – starosť o toho druhého.
Robiť toho druhého šťastným je cesta, tzn. kopec omylov a pokusov. Kopec dávania odpustenia a prosieb o odpustenie, kopec dávania šancí a prijímania šancí, kopec dávania si nádeje, kopec viery aj proti nádeje, lebo…. ťa budem milovať ….až kým nás smrť nerozdelí.
Ten druhý nám nesľubuje, že to už vie!!!, ale ťa budem milovať. Je to vzájomný prísľub, že sa chceme naučiť toho druhého milovať. On sľubuje, že do konca smrti sa to naučí, a teda aj ja jeho/ ju.
Totiž keď sa na to pozriete s odstupom, tak celý čas, čo sa tí dvaja učia, až kým sa to naučia – je cesta, cesta lásky, ktorú sprevádza rozhodnutie obidvoch: – chcem, aby ti bolo pri mne dobre.
Od “budem ťa milovať” po “milujem ťa” je dlhá doba
To nejde za rok, či dva ani za päť rokov. Mám zato, že po prvých piatich rokoch spoločného života sa tí dvaja len preberú z rozčarovania, že to milovať nie je teraz. Buď sa tí dvaja budú obviňovať, alebo sa rozhodnú nastúpiť na tú cestu – vzájomný prísľub – budem ťa milovať – chcem sa to naučiť.
To chce možno akceptovať terajšiu frustráciu a rozhodnúť sa pre budem – dať si nádej a rozhodnutie, že chceme sa to naučiť a – budem ťa milovať.
Podľa mňa je toto jediná cesta, ako v svojom živote zažiť skutočnú lásku a byť vo vzťahu šťastný.
(6 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)
Loading...
Malé prsia sú pri dojčení skôr výhrou
Moje dieťa je zase choré. Prídem kvôli soplíkom o prácu?
Kedy musia mať autá zimné pneumatiky - Rakúsko, Poľsko, Česko, Maďarsko
Bug out Bag, ako a čo zbaliť v prípade evakuácie
Gynekologické ťažkosti u malých dievčatiek
11 symptómov, ktoré by ste nemali ignorovať, ak ste tehotná
