Položil si predo mňa práve tri kocky poctivej čokolády. Bez toho, aby som o ne prosila či len šprtla, že mám na ňu chuť. A nemusel si ani povedať či pripomenúť, aké je to afrodiziakum. Dobývaš ma a mne to príde fajn.
Každý deň znovu
Ono – je to stále o tom istom: dať mi dôvod znovu sa každý deň pre teba rozhodnúť. Znovu si potvrdiť, že mi stojíš za to, aby som o teba aj ja bojovala. Znovu mať príležitosť ti ukázať, čo pre mňa znamenáš a ako veľmi túžim byť ti zhmotneným dôvodom ostať so mnou – a ostať rád.
Netuším, kam by sme sa dostali a kde by sme sa prepadli, keby sme ostali v eufórii z toho, že kdesi na ružomberských pahorkoch v noci pred 20 rokmi som ti v tráve spievala a ty si mi vyznal lásku. Dobre sa na to spomína a vracia k tomu, ale ty si tu dnes a ja ťa potrebujem zažiť nanovo. Rovnako, ako ty mňa: znovu potrebuješ cítiť, aký si pre mňa nenahraditeľný a to nielen slovami, ale aj činmi.
Už nie sme na ružomberských kopcoch, bojujeme s pubertou, so svojou únavou, s tlakmi zvonku a nepredvídanými situáciami. Vždy práve preto potrebujem mať jasno: človek, pre ktorého som sa rozhodla, je ten pravý. Stále mi to dáva najavo, že som pre neho No. 1 a nie je to hrané.
Dobývanie nehou a fantáziou
Už vieme, že toto je iný spôsob dobytia mojej a tvojej pevnosti, iná cesta, ako sa zabývať v srdci toho druhého ešte pevnejšie. Cez silu, tlak, pokrikovanie, zraňujúce zvyklosti generácií pred nami to nepôjde. A ak sa občas tak aj potkneme, zatvárame ja či ty brány svojho ja na desať západov a stojí veľa trpezlivosti jedného či druhého dočkať sa jej otvorenia.
Sloboda môjho ja a tvojho tiež je tak krehká a tak dôležitá! Ak ťa mám pustiť dnu, má to byť dobrovoľne, (nie dobrovoľne nasilu), a má ma to tešiť rovnako, ako teba. Len toto otvorenie prináša taký darcovský paradox, že je ťažké povedať aj nám samým, kto sa teší viac – ten, ktorý otvára a prijíma, alebo ten, ktorý klope, je prijímaný a vchádza?
Dostať šancu každý deň vojsť stojí vagón nehy, vynachádzavosti, obety, odvahy… času a trpezlivosti… A nie je to len o troch kockách čokolády. Je to aj o tom, ako čakám, že dohoda o spolupráci platí… rovnako, ako ty čakáš moju podporu, ak ti zmluvy v práci pretekajú nielen ušami. Dobývame sa aj inak: keď mi nečakane vezmeš benjamína von a mne padne sánka pri vašom odchode prvý raz a po návrate druhý… ešte viac, keď urobíš večernú au-pair a ideš ho uspať Rovnako ako ťa ja bez slovka a výčitky uložím v nedeľu poobede do postele na šlofíka, vidiac, že padáš dolu nosom a umývam riad za teba… bez zlosti, že to ostalo na mne… umýva sa mi ľahko.
Tých možností a šancí je tisíc, často sú to také smiešne nenápadné, všedné veci, aj keď by sa nám niekedy žiadalo urobiť niečo „mega“- no práve takto potichu každá z nich otvára bránu viac a viac. Počíta sa smska z rušného rána s vyznaním a vďakou, aj to, že mi pozbieraš prádlo z balkóna – hoci nemusíš.
Potichu, prosím!
Otvoriť bránu u teba nie je nič, o čom by mali hovoriť čo len susedské tlačové agentúry. Aj keď: nech vidia, že mi dáš pusu už v aute… a že ja ťa tam objímem, lebo patríme k sebe. Len… láska nevie byť hlučná… a brány do nás sú ťažké a citlivé.
A ja ťa vidím doďaleka, ako sa štveráš hore mojím kopcom, ako fučíš, zápasiš a máš v očiach nádej… a aj preto si otvárame pošušky a presne v tom štýle, ktorý reže tebe – lebo chcem, aby ti bolo pri mne dobre.
Skúšame. Končím pri PC a idem s tebou kuknúť to prekvapko, čo si nachystal. Brána sa otvára.
(5 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Krasny clanok