Silné ženy sme do istej miery vytvorili my muži. Čo ženám nakoniec zostáva, keď muži utekajú, nie sú pevní. Niekto v rodine musí byť náročnejší, „hranatejší“, kto vyžaduje a vytvára jasné hranice.
Nemyslím si, že ženám je v týchto situáciách dobre, že sú spokojné so svojou rolou. Je na nás mužoch, aby sme boli mužmi, aby tak ženy mohli byť ženami, a opačne.

Môžeme za to trochu aj my – ženy? Napríklad nízkymi očakávaniami alebo veľkou snahou?
Každý z nás si z pôvodnej rodiny prináša do nových partnerských vzťahov určité vzorce správania, stereotypy, ale i deficity. Nikto z nás nie je dokonalý, ani naši rodičia neboli.
Vieme to, a predsa môžeme vstupovať do partnerského vzťahu s očakávaním, že nám rodičovský deficit partner vynahradí. Ale to nejde.
Nezostáva nám iné, len aby sme sa každý sám za seba pustili do práce. Väčšinou to úsilie prináša veľkú úľavu do partnerstva i do rodiny.
Ak vás zaujal rozhovor s párovým terapeutom Petrom Glosiarom, prečítajte si ho celý tu:
ked im to osobnostne nesedí, nebude im to sediet ani po intimnej stranke. Samozrejme su vynimky. U nas to bolo tak isto, nefungovalo to. Ja som hrava, chcem hračky, partner to chcel mat rychle za sebou a nefungovalo to