Vlajková čata

Vlajka pre nás dvoch

Bez ohľadu na to, čo si o nás myslia druhí – v dobrom či zlom. V tej cukrárni spred dvoch týždňov sa mi páčilo. Napriek tomu, že sme sa tam v ten deň dostávali na štyri etapy, ktoré boli horšie ako vrcholovka cyklistického stúpania a napriek tomu, že sme tam boli len tých obligátnych 10 minút a to nemali ani tie naše naj koláčiky.

Ukradli sme si čas na seba v situácii, kedy sa zdalo, že to už nemá zmysel – o pár minút sme boli čakať návštevu na stanici k vlaku. Ale: na počudovanie ten čas v aute do cukrošky, čas prebehnutia cez cestu, čas vo vnútri nad horúcim jabĺčkom a lyžičkou od šľahačky, čas behu do auta a čas jazdy na stanicu bol vzácnejší, ako čas celej tej trošku popletenej nedele.

Boli sme sami dvaja. Mimo domu. A hoci sa nám žiadalo viac, žasli sme, ako málo stačí. Veď len: cukráreň bola v tom čase na počudovanie prázdna. Len naša. Mohli sme rozprávať, čo sme chceli,  a koľko sme chceli, ešte aj to škrabkanie sa pod stolom, ten náš tajný zvyk, nech sedíme kdekoľvek a akokoľvek ďaleko od seba…

Znovu sme sa učili (a naučili): vždy sa oplatí mať akýkoľvek dlhý (či krátky) čas jeden pre druhého, byť si blízko, rozprávať sa, byť k sebe nežní. Vždy ma fascinuje tvoj bozk na ulici a držanie za ruky, aj keď už sme spolu taký čas, že naše manželstvo je plnoleté. O to ide nám dvom: nestratiť svoj kredit. Hoci sa nám niekedy tá vlajka v rukách kýva a žrď je obitá.

Do génov a generácií

Tak, ako keď uspávame drobca. Miluje, ako všetci pred ním, keď sme s ním v tej našej veľkej posteli večer obaja. Díva sa na nás a nevie sa nabažiť. Mama a tata. Tata a mama. Zaspí v brbotaní tých dvoch slov, blažený, že je náš a s nami. 

Tak, ako keď prídeš domov a prvé, čo urobíš, je pusa pre mňa. Tak, ako ja ráno od volantu sa nakloním k tebe a aj pred našimi pubišmi a pred celým možno ešte neprebudeným svetom ti tam dnu za čelným sklom dám tú pusu ja. Lebo k sebe patríme, lebo to tak cítime. Aj keď to jeden čas tej našej dcérenke nejako vadilo, že sa vieme objať, že cez víkend nás tí naši nájdu ráno stúlených pri sebe a nanosia sa k nám do tepla, ktoré nie je len z periny. Aby to takto bolo a ostalo, áno?

A potom je nádherné počuť ich v tých nočných serenádach duší, keď je to len medzi štyrma či šiestimi okami, ako otvárajú svoje zamknuté komnaty a vyklápajú svoje sny… až… tak budem toto… Spoznávať v nich stopu našej lásky, vernosti, vytrvalosti v bojoch jedného pre druhého mi občas vháňa slzy do očí a ty tak zvláštne mlčíš. Že žiť tento vraj nemoderný rodový stereotyp má svoj zmysel pre pečať, ktorú svojím životom vtláčame do našich detí.

… aj vám…

Ako aj minulý víkend. Stretnúť sa s priateľmi, ktorí to ťahajú s rovnakými lodičkami pre dve osoby, vyhradené na plavbu rovnakými kolieskami na rovnakom prste dvoch ľudí.  Padlo nám to skvele. Aj im. Nám. Že bojujeme rovnako, vlny sú občas priveľké, občas strácame prehľad o situácii na mori aj na lodi, ale stále kormidlujeme a aj cez búrky hľadáme svetlo majáka.

Alebo aj pre teba J., že? Keď povieš, že sa u nás cítiš naozaj ako doma. A ty vieš, že nehráme žiadne divadlo. Sme to my. A napriek tomu, že ofic máš svoj domov kdesi na opačnom konci krajiny, si tu u nás ako naša najstaršia dcéra. Je nám cťou, že si tu a je ti dobre. Pre teba je to potvrdenie, že láska v manželstve existuje a funguje, aj keď vidíš  v reále aj tie pády, potknutia, kotrmelce, tímovú súhru a aj tímový skrat… a znovu „jedem dál“.

Chodíme po svete a držíme sa stále jeden druhého. Keď to nejde, tak cez telefón, sms, dobré slovko o tebe: že si tu pre mňa a že bez teba by som nebola ja taká, aká som. Lebo ja mám teba, ty máš mňa. Lebo sa máme. Stále radšej. Prečo by sme mali náš obraz skrývať?

Niekedy je potrebné byť majákom. A bliknúť do búrky iným. Niesť vlajku aj na otlčenej tyči z nárazov. Ale napriek vlnám života stále hore.

(11 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)

Loading...