Pouvažujte o svojich každodenných činnostiach. Sú to chvíle, z ktorých sa raz stanú spomienky vašich dospelých detí. Budú spomínať, že zakaždým, keď vás požiadali, aby ste sa s nimi hrali, mali ste robotu? Ako ste vždy upratovali celý dom a ani raz ste si pri tom nenašli čas pozrieť sa im do očí?
Kľúčom nie je odhodiť špinavú prachovku alebo nechať riad v dreze a venovať sa iba deťom, ale zapojiť ich do domácich prác, radí Bruno Ferrero. Aj pri nich môžete mať zábavu. Rozprávajte a smejte sa, keď spolu čokoľvek robíte. Naše spomienky sa potom naplnia láskou.
11.12. – Každodenné chvíle sa raz stanú spomienkami
Každý deň žijeme rutinu, v ktorej sa mieša práca, domáce povinnosti, starostlivosť, povinné kolotoče aj malé radosti. No to, čo my vnímame ako obyčajné „fungovanie“, je pre naše deti detstvo – a raz to budú ich spomienky.
Bruno Ferrero kladie nepríjemnú, ale dôležitú otázku:
Budú naše deti spomínať na to, že zakaždým, keď nás požiadali o hru, odpoveď bola: „Nemôžem teraz, mám robotu“? Alebo že sme boli stále v pohybe, s prachovkou v ruke, s riadom v dreze, so zoznamom povinností – a pritom sme sa im ani raz nepozreli do očí?
Kľúčom však nie je vzdať sa povinností a zanechať domácnosť napospas chaosu. Odpoveď je oveľa jednoduchšia a zároveň hlbšia: Zapojiť deti do toho, čo robíme.
Namiesto rozdeleného sveta v štýle „ty sa hráš – ja pracujem“ môžeme vytvoriť priestor pre spoločné chvíle aj pri domácich prácach. Deti môžu utierať prach, miešať cesto, triediť bielizeň, podávať kolíčky, sušiť lyžičky.
A pri tom všetkom sa dá smiať, rozprávať, vymýšľať si hry, spievať, komentovať deň. Domácnosť sa tak stáva kulisou, nie prekážkou – miestom, kde sa žije láska, nie iba povinnosť.
Práve tieto jednoduché momenty sa zapíšu do spomienok detí: „Spomínam si, ako sme spolu piekli.“ „Ako sme sa smiali pri upratovaní kuchyne.“ „Ako sme boli tím.“
Keď naplníme obyčajné dni láskou, detstvo našich detí bude plné tepla. A aj o mnoho rokov neskôr sa z týchto maličkostí stane niečo veľké.