Je prirodzené, že rodičia túžia, aby ich deti nemali v živote ťažkosti. Ale rodičia, ktorí sa snažia zabezpečiť bezstarostnú existenciu svojim deťom, vlastne obmedzujú ich možnosti a okrádajú ich o nové šance, myslí si Ferrero. Berú im motiváciu k tomu, aby vyskúšali niečo nové, občas riskovali a objavili hranice svojich schopností.
Je prirodzené, že rodičia chcú chrániť svoje deti pred bolesťou, sklamaním, neúspechom či ťažkosťami. V našom srdci je hlboká túžba, aby ich život bol jednoduchší ako ten náš, aby nemuseli padať, aby ich nič nebolelo. Bruno Ferrero však pripomína paradox, ktorý si neradi priznávame: ak deťom príliš uľahčíme život, pripravíme ich o dôležité schopnosti.
Keď sa rodič snaží odstrániť z cesty všetky kamienky, berie dieťaťu možnosť učiť sa:
ako prekonávať prekážky,
ako sa postaviť po páde,
ako zvládnuť frustráciu,
ako hľadať riešenia,
ako veriť vo vlastné sily.
Dieťa, ktoré žije v príliš „bezstarostnej“ existencii, môže mať pocit, že veci sa dejú zaň – a tak si nevytvorí motiváciu skúšať nové veci, riskovať, objavovať svoje hranice. Nenaučí sa, že niektoré úspechy prichádzajú až po námahe. A nenaučí sa ani to, že neúspech nie je hanbou, ale súčasťou rastu.
Rodičovská ochrana je dôležitá – ale má svoje limity. Úlohou rodiča nie je predchádzať všetkým ťažkostiam, ale byť pri dieťati, keď sa s nimi stretne:
povzbudiť,
vypočuť,
veriť mu,
sprevádzať ho, nie niesť ho na rukách všade.
Deti potrebujú zažiť aj malé frustrácie, aj malé pády – práve tie ich učia sile, ktorá sa nedá odovzdať slovami.
Advent je čas, ktorý nás volá k jemnosti – no jemnosť neznamená prehnanú ochranu. Znamená láskavé sprevádzanie pri veciach, ktoré sa deti učia zvládnuť samy.