Dnes odišla Luba Lapšanská. Mamy by nemali zomierať…

Mamy by nemali umierať, nie tak skoro, nie tak náhle, nie keď tu ešte stále majú toľko čo dať. Zostalo ticho. Ticho tak tiché, až ohlušuje. Zviera pod krkom a nedovolí nadýchnuť. Kde je tvoj smiech, odvaha, láskavosť?

Ľubi, budeš mi chýbať, budeš nám chýbať. 

Je to 16 rokov, čo sa poznáme, poctivá tretina života. Naše deti, čo nás spojili v brušku už rok nosia vo vačku občiansky. Roky smiechu, podpory, veselých príhod, ale aj tých smutných. Bolo mi cťou, môcť vedľa teba kráčať, učiť sa sprevádzať ženy s úctou pri pôrodoch. Bola si inšpiráciou jednej generácie dúl, ako byť v dispozícii, prítomná, podporujúca, nehodnotiaca. Dodávala si odvahu, povzbudzovala, hľadala cesty, ako zlepšiť veci. Bez pátosu, často mimo svetlá reflektorov. Len preto, že je našou povinnosťou nemlčať, snažiť sa urobiť svet lepším, keď je to v našej moci. A občas aj keď nebolo. Pre mňa si mala patent na zázraky, neviditeľných anjelov odvahy, smiechu, ženskosti a dobrodružstva nad hlavou. 

Bola si inšpiráciou jednej generácie žien, budú spomínať na tvoje slová, v článkoch, v prednáškach, na besedách pre deti v školách, v detských domovoch, rómskych osadách, len tak doma, keď budú hovoriť so svojimi dcérami o menštruácii alebo pomáhať im dojčiť.

Vraj žijeme, kým si na nás ľudia spomínajú. Tak o to sa drahá vôbec nemusíš báť. Si tu, v živote, ktorý zanechal stopu.

Ľúbim ťa a budeš mi nesmierne chýbať od dnes už navždy.

Link na množstvo  užitočných článkov Luby na rodinka.sk