Rožky za pár halierov a povinné škôlky

Ak niekomu napadli v súvislosti s povinnou škôlkou pre trojročné deti komunistické naratívy, ani sa mu nečudujem. Nostalgia za rožkami za pár halierov nás bude mátať zrejme ešte zopár dekád. Ako taká medzigeneračná trauma. Na mňa vyskakuje práve pri témach socializácie, kolektívu, školských zariadeniach.

Povinne do škôlky

Nepáči sa mi predstava, ako „násilne zo zákona“ naháňame trojročné deti do škôlok. Len preto, že to tak robia aj v Maďarsku a Mexiku, a ako je tam tým deťom sveta žiť! Nie všetky deti sú na zážitky s našim školským systémom pripravené. Už len tým, ako u nás na Slovensku máme poňatú adaptačnú fázu. Deti si začiatok škôlky majú odplakať, je to vraj normálne. Všetci sme to prežili. Zvyknú si!

Toto je jedna z vecí, ktorá ma na nápade s povinnými škôlkami desí. Nielen veková uniformita, ale aj naše zaužívané spôsoby toho, čo považujeme za správne, bežné, normálne.

Prečítajte si aj:

Povinná škôlka od 3 rokov: Maďarsko a Mexiko ako vzor vo vzdelávaní?

Naša ľúbezná mentalita nás asi nepustí

Socialistické mentality mi pár rokov dozadu vytrhli plačúce dieťa z rúk a hrubo za mnou zavreli dvere. Keď do nich zrútené dieťa päsťami búchalo, aby sa z cudzieho prostredia dostalo preč, do bezpečia za svojou mamou, prišla mi stará, spotená učiteľka, vraj najlepší káder na adaptáciu najmenších detí, vynadať, aby som okamžite odišla preč. Lebo dieťa ma počuje a neprestane kvíliť, kým sa nezdekujem.

To už som držala syna, ledva schopného sa po takom plači aj nadýchnuť, v náručí. Zhluk učiteliek s riaditeľkou na čele mi dával do tela. Že som jedna z tých mamičiek, ktoré samy bránia deťom, aby si zvykli na škôlku. Že on určite pripravený je, no ja som ten problém. Ja som na vine. Je to moja chyba. A tak som tie ženy, ktoré predsa robia s deťmi celý život a vedia, ako to chodí, počúvala. Ako ma podkopávajú, nahlodávajú, útočia na mňa.

Pritom len o pár kilometrov ďalej za hranicami nášho krásneho, malebného Slovenska, prebieha adaptačná fáza na škôlku celkom inak. S povinnou účasťou rodičov, ktorí si musia vyčleniť na začiatok pobytu svojho škôlkara v zariadení čas. Hádam predsa nenechajú dieťa bezprizórne v novom prostredí s novými ľuďmi.

Ako by mu bola taká šoková terapia nápomocná? Ako by sa dieťa mohlo každé ráno tešiť, že strávi celý deň na mieste, ktoré má spojené s nejakou traumatickou skúsenosťou? A koľko by mu to chodenie do škôlky vydržalo, kým by pri prvej príležitosti ochorelo?Aj tento iný prístup je podľa mňa ukážkou myslenia ľudí, ktorí jednoducho nebudovali komunizmus.

Rodičia vraj zase len zbytočne dramatizujú

Poradcovia okolo ministra majú dojem, že okolo povinných škôlok sa zbytočne robí hystéria. Už znova. Pripomínajú, že obdobné argumenty o zásahu do rodičovských práv a silnom štáte, tu boli aj pár rokov dozadu, keď sa presadilo povinné predprimárne vzdelávanie pre deti od päť rokov.

Dnes si pomáhajú tabuľkami, o koľko percent sa zlepšila zaškolenosť detí. Ako sme sa viac priblížili k európskemu priemeru a že je to aj tak málo, je treba urobiť ešte viac. Silno akcentujú pozadie benefitov predškolskej výchovy najmä znevýhodnených detí. Ale už sa nezapodievajú tým, že plošne pre všetky deti to neplatí.

Ignorujú, že pre deti zo stabilného rodinného prostredia môže byť skorý nástup do škôlky zbytočný alebo dokonca škodlivý, ak je forma starostlivosti horšia ako domáce prostredie. To môže byť v budúcnosti pri povinných škôlkach veľkým rizikom.

Prečítajte si aj:

Studený socíkový odchov alebo musia si deti zvykať na škôlku plačom?

Hrozí, že na deti nebude čas

Už dnes chýbajú kapacity v materských školách pre tie rodiny, ktoré chcú umiestniť dieťa do škôlky, ale nemajú kde. Napriek tomu, že nemáme zázemie, chýbajú priestory, kvalifikovaný personál, štát prichádza s myšlienkou povinných škôlok pre najmenšie deti. Nech majú všetky rovnaký štart do života! Zdá sa mi, že cieľ si niekto stanovil veľmi pekný, ale nedíva sa na to, aká cesta k nemu povedie.

Ak naženieme všetky trojročné deti do škôlky spôsobom, že preplníme triedy a na jednu učiteľku naváľame kvantum detí, je mizivá šanca na akýkoľvek pokus o rešpektujúci prístup k dieťaťu. Vidíme to napríklad pri téme poobedného spánku škôlkarov. Medzi rodičmi veľmi diskutovaná a takisto sa objavujú narážky na to, že od čias socializmu sa v našich škôlkach hádam nič nezmenilo. No potom sa ozvú dotknuté učiteľky: ako má jeden človek dávať pozor na deti, ktoré ešte majú potrebu spať a zároveň na tie, ktoré nechcú ležať na silu? Tak musia ležať všetky. Vybavené. Koniec diskusie.

Predstavme si, ako sa bude môcť jedna učiteľka individuálne venovať deťom, ktoré nastúpia do škôlky a každé bude na novú situáciu reagovať inak. Ako to uchopí? No veľmi pravdepodobne tak, že treskne rodičom dvermi pred nosom. A nechá deti revať, veď voľajako si už zvyknú. Hádam ich nebude ofukovať a každému utierať slzy zvlášť? Ako by to asi tak stihla?

Adaptácia našich detí zrejme pôjde pekne zastaralým spôsobom, a to si ešte môžeme povedať, že no a čo. Veď my sme boli v jasličkách už od roka. A čo sa nám stalo?

V troch rokoch môže byť na nástup do škôlky ešte stále skoro

Psychológovia sa vo všeobecnosti zhodujú, že vek okolo 3 rokov môže byť pre niektoré deti vhodný na nástup do kolektívu. Dôležité je slovo „niektoré.“ Nehovoria o väčšine detí, a už vôbec nie o všetkých deťoch. Pretože deti sa vývine líšia. Povinná škôlka od 3 rokov nerešpektuje individuálnu zrelosť dieťaťa, na čo propagátori povinnej škôlky po tretích narodeninách zrejme radi zabúdajú.

V obľúbenom článku Kedy dať dieťa do škôlky, detská psychologička Mgr. Eva Poláková hovorí, že obyčajne sa odporúča vek 3 rokov, nakoľko v tomto období končí aj rodičovský príspevok a rodičovská dovolenka. „Podľa môjho názoru je v 3 rokoch ešte skoro, v 4 rokoch je to možné a v 5 rokoch je to pre dieťa nevyhnutné.“

Medzinárodné výskumy (napr. v Nórsku či Nemecku) sa s jej konštatovaním stotožňujú. Ukazujú, že deti, ktoré nastupujú do škôlky okolo 4. roku a neskôr, majú menej behaviorálnych problémov a vyššiu mieru pohody. Naopak, riziká príliš skorého nástupu do kolektívu zahŕňajú:

• zvýšený stres (dlhodobé zvýšenie kortizolu),
• narušenie vzťahovej väzby, na ktoré je ešte dieťa v 3 rokoch veku stále citlivé
• a v neposlednom rade problémy s adaptáciou, ktorá nebýva podľa zaužívaných zvyklostí na Slovensku zrovna citlivá.

Mnohé škôlky, ako som mala možnosť presvedčiť sa na vlastnej skúsenosti, neumožňujú rodičom prítomnosť pri adaptácii, čo je v rozpore s odporúčaniami detských psychológov. Namiesto toho sme ako rodičia často stigmatizovaní za to, že chránime svoje dieťa („matka nie je pripravená“).

Pritom chceme iba jednu vec: rozhodnúť, kedy dáme dieťa do škôlky a vybrať si, ako to bude prebiehať. Máme právo odmietnuť povinné začlenenie do kolektívu, aj násilnú adaptáciu.

Prečo štát nerieši škôlky inak

Bolo by pekné, keby sme pri téme škôlok mohli operovať skôr právami – ako povinnosťami. Napríklad právom prednostného prijatia od istého veku, a nie povinnému nástupu do škôlky od štátom určeného veku.

My však, aj pod rúškom toho, že treba zabezpečiť zaškolenosť detí z marginalizovaných skupín, zavádzame plošné opatrenia. Namiesto toho, aby štát garantoval miesta v škôlke pre trojročné deti, prikazuje. A ešte tvrdí, že nešikanuje. Pretože aj dnes majú predsa rodičia päťročných detí možnosť vyhnúť sa povinnej škôlke. To vraj zostane.

Pomôžme si príkladom. Rodičia majú doma trojročné dieťa, ktoré bude musieť povinne nastúpiť do škôlky. Narodilo sa im však predčasniatko, pre ktoré môže byť kolektív súrodenca akurát tak potenciálnou hrozbou. Škôlkarske choroby sú bežnou súčasťou života predškolákov, avšak pre bábätká, zvlášť zraniteľné, môže byť obyčajný soplík staršieho brata či sestry pozvánkou na pobyt v nemocnici.

Tak sa táto rodina rozhodne, že nedá dieťa do škôlky, aby ochránila najmenšieho člena rodiny. Namiesto suchého konštatovania: „no tak pôjde do kolektívu neskôr,“ ich počká byrokracia v podobe žiadosti o individuálne vzdelávanie dieťaťa. Načo?

Keby chcel štát naozaj pomôcť znevýhodneným deťom

Príliš veľa detí stále nemá rovnaké podmienky na začiatku školskej dráhy. To je fakt. A smutný. Zároveň však ostáva záhadou, prečo štát pretláča zo všetkých možných riešení práve ideu povinnej predškolskej výchovy najmenších detí. Peniaze investované do povinnej škôlky od 3 rokov by možno efektívnejšie pomohli cieľovou podporou zraniteľných skupín, lenže u nás na Slovensku to robíme inak.

Nedávno sa pri príležitosti kontrolnej misie na Slovensku pýtali europoslanci z kontrolného rozpočtového výboru aj na túto otázku. Prečo má vzniknúť v Banskej Bystrici za 60 miliónov eur „rómsky mediálny dom,“ a to v lokalite, kde nežije významnejšia rómska komunita. „Nebolo by lepšie tieto peniaze investovať do skutočného zlepšenia života Rómov, ktorí dodnes žijú v osadách bez pitnej vody a elektriny?“ pýta sa Tomáš Zdechovský.

Čo tak napríklad dať tieto peniaze do zaškolenosti znevýhodnených detí? A všetkým deťom dopriať právo na prijatie do škôlky? Ťažké?

Prečítajte si aj:

Povinná škôlka od troch rokov