Veď by deti už hádam aj rady sadli na tie sánky. Po svätoondrejskom oteplení malo totiž znova prituhnúť a Barbora prichádzala v bielom rúchu: Po svätej Baruši, dávaj pozor na nos aj uši.
Z počasia v tento deň zvykli ľudia predpovedať, ako má byť aj nasledujúce dni. Lebo vraj Aké je počasie na Barboru, také býva až do Vianoc.
A keď ovocinári videli na stromoch srieň, verili, že budú mať na rok hojnú úrodu. Aj hospodári sa tešili z bielo poprášených lúk, lebo tráva tak mala bujne rásť a z nej mali skosiť veľa voňavého sena.
Barbora z Nikodémie (v dnešnom Turecku) žila okolo roku 300 a pravdepodobne bola sťatá počas prenasledovania kresťanov za vlády cisára Galéria.
Podľa legendy to bola krásna dievčina, jediná dcéra bohatého kupca, ktorú vychovával otec v prísne pohanskom duchu a všemožne striehol, aby ju oddelil od vplyvu kresťanstva.
Dcéru uväznil v kamennej veži, no Barbora tam tajne prijala krst a na znak úcty k Svätej Trojici nechala na veži k dvom oknám prebúrať ešte tretie. To jej otca tak rozzúrilo, že ju vraj sám sťal mečom.
Patrónka baníkov
Vo veľkej úcte mali svätú Barboru baníci. Ich namáhavá práca v podzemí je paralelou so životom Barbory v uzavretom priestore veže, ťaženie rudy zo žíl sa zas dá prirovnať k vysekávaniu okna vo vežovom múre. Na jej sviatok sa v banských mestách a obciach konali banícke sprievody a slúžili sa omše s oferou.
Za svoju ju však považujú aj hutníci, hrobári, stavebníci, zvonári, delostrelci. Na obrazoch a sochách spoznáme sv. Barboru podľa jej typických atribútov.
Zobrazovaná býva v prepásanom dlhom rúchu s korunou na hlave, v ruke najčastejšie s miniatúrou vežičky s troma oknami, s kalichom a hostiou, s mečom, prípadne s baníckymi nástrojmi.
Do kúdeľnej izby
Ani v tento deň ženy nepriadli, nešili, ba ani nepárali. To preto, aby sa im dobytok nepáral, nepichal, teda rohami neklal. V kúdeľnej izbe bolo aj napriek tomu veselo.
Dievčatá sa preobliekli za „Barborky“ a chodili po domoch a aj k iným skupinkám kamarátok pradulienok. Niekde chodili Barborky vo dvojici, inde vo štvorici. Oblečené boli celé v bielom, na hlavu si dali bielu šatku, venček alebo korunku.
Keď prišli do domu, zborovo sa s domácimi pomodlili alebo predniesli krátku básničku: “Barbora, z rodu vzácneho, dcéra otca zúrivého, my ťa ctíme velebíme, tak ako môžeme a vieme, uvrhnutá do žalárov s veľkou nebeskou žiarou, vstúpila z hroznej temnosti do veľkej sviatosti.”
Barborky mali v ruke väčšinou metličku, štetku a husacie krídlo, aby nimi symbolicky povymetali izbu. Ale mohli niesť aj košík s jabĺčkami, orieškami a sladkosťami, ktoré rozdali dobrým deťom, pre tie neposlušné mali pripravený prútik.
Na Považí dievčatá prezlečené za Barborky chodili s varechami. Tými so smiechom bili mládencov, ktorých našli na priadkach a potom tancovali, pričom si vareškami klopali do rytmu.
Barborky – halúzky
Takto sa nazývajú aj čerešňové halúzky odrezané v tento deň. Tie sa vložili do vázy s vodou a čakalo sa, kedy rozkvitnú. Vetvička v bielom kvete znamenala pre dievča skorý vydaj.
Malo sa tak stať do Štedrého dňa, a takúto halúzku si potom dievča nieslo za pásom na polnočnú. Chlapec, ktorý jej ju zobral, vyznal jej tým svoju lásku.
Dievčatá – Barborky dnes už nestretávame. Známejšie sú maskované Lucie a tie, čo chodili s nádielkou pre deti plne nahradil Mikuláš. Barborkové halúzky však môžu byť pekným prvkom v našich domácnostiach aj dnes. V teplom byte isto skoro rozkvitnú, skrášlia nám stôl a krásne prevoňajú izbu ešte predtým, ako si domov donesieme vianočný stromček.
(15 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)
Loading...
Jedálniček dojčiacej šestonedieľky
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Ako odobrať malému dieťaťu moč
7 chýb, ktoré robíme pri vyžadovaní disciplíny od detí
Ako si vybaví materské otec dieťaťa?
Ako bolia kontrakcie?
