Obrovské gule chryzantém na mňa svietia po každej jazde mestom a fascinujú svojou okrúhlou jednotou. A z políc supermarketu už dlho na mňa zízajú červené, čierne, sklenené či plastové kahance. V akcii. Mala by som zosmutnievať, ale mne sa nedá.
Straty či nálezy?
Niežeby mi zo zoznamu mne milých blízkych duší tohto roku neubudlo. A zhora si vybrali dosť dobrú kvalitu na vylepšenie nebeského osadenstva. Ale napriek tomu nie som ani schopná vymazať si Paľovo telefónne (firemné!) číslo z mobilu, nieto ešte zo svojej pamäte. Práve preto, že tu už mnohí nie sú, sú mi bližšie, ako kedykoľvek predtým. Bez ohľadu na to, kedy a ako odišli, koľko a čo som s nimi zažila.
Zvláštne. Žijem s nimi ďalej. A učím sa od nich žiariť, tak, ako som to videla na nich, zblízka či zďaleka, bez ohľadu na ich muchy či iné drobné nedostatky krásy. Stali sa mi učiteľmi života v tom najgurmánskejšom, najgentlemanskejšom a najkrajšom slova zmysle práve preto, že už s nimi nemôžem byť naživo.
Zvláštne, ako si to človek naplno uvedomí práve až vtedy, keď o prítomnosť milovaného človeka príde z fyzického hľadiska. Všetky žabomyšie vojny sú tatam, rozplývajú sa v novembrovom opare a robia prenos komunikácie medzi zemou a nebou, medzi mnou a nimi nádherne tajomným, nežným, citlivým, prikrývajúcim nepodstatné.
V čom tkvelo ich človečenstvo
Až teraz dobre a bez zlého uhla pohľadu vidím, v čom tkvelo ich nádherné človečenstvo, a fascinuje ma to natoľko, že nemám zábrany s nimi (teraz asi ešte aj častejšie a osobnejšie) hovoriť a radiť sa, keď prídem do situácie, v ktorej oni boli „machri“. Alebo ju jednoducho zvládali s nadhľadom, úsmevom, v pokoji, s brisknou poznámkou – aj keď situácie často boleli ich a bolia mňa. Alebo keď viem, že nosím ten istý dar v sebe a presne viem, po kom ho mám. Viem, beťársky sa vtedy usmievame dvaja.
Učím sa od nich neprehrávať si deň. Neprehrávať si svoju tvár. Neprehrávať si svoje srdce. Neprehrávať si svoju večnosť, kde sa síce pomaly, ale predsa len náhlim za nimi.
Tá radosť nekončí
Chodiť po cintoríne a hľadieť na zlatom vyryté mená s dátumom okamihu odchodu ma nebolí. A ak sa mi potia oči, tak skôr od radosti, že tu boli a že spojenie sa medzi nami neprerušilo. A ak hladím mramorovú dosku, tak ju neoprašujem, ale cítim cez ňu silu lásky, trepotanie duše, blízkosť, ktorá nemusí mať genetický kód. (Ale ak má, o to je silnejšia). Ak zapaľujem sviecu, nie je to z povinnosti alebo zo zvyku. Je to sprítomnenie si nite života v nás jedným Svetlom, ktoré rovnako žiari tu i tam. A hreje nás aj ich. A vedie a sprevádza. A dáva nádej.
Práve v šere novembrových okamihov (a ako často sa im podobajú moje dni) si uvedomujem istotu, že medzi mnou a nimi nie je žiadna hranica, lebo láska hranice nemá. Ani v čase, ani v priestore. Ona predsa bola, je a bude. To len ja som ešte na ceste do Cieľa, kde vládne a kde ma všetci čakajú.
Teším sa na to. Takto sprevádzaná tichým, neviditeľným lektorovaním mojich odídených z odlúčeného pracoviska nosím v sebe radosť, ktorá sa nedá udusiť a je silnejšia, ako smútok, že mi tu všetci chýbate.
Kým som tu, chcem ale svietiť aj za vás.
(2 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Vselico ine prezivam na cintorinoch nad hrobmi milovanych ludi co nedavno odisli, ale radost to nie je. A ak by som chcela hovorit o ” svieteni”, skor by som posielala spravu hire s prosbou, aby uz z toho nadhladu svietili na cestu oni mne. Ale ze ” svietit tu aj za vas..” Neni to cele trosku naruby?
Zdenka, nenosíš v sebe aj krásne zážitky s nimi? NEhreje to? Neposúva ťa to dopredu? Ak áno, si zapálená ich svetlom, stali sa ti vzorom, žiješ tak trochu aj podľa ich know-how…o tom točím… pekný čas aj teraz, v cintorínové dni.