Honba za „miliónovými“ kódmi

A mohli by sme aj tie kódy pre školu zaregistrovať,

veď čo už s tým. Nevyhodíme to, predsa. A tak deti vymieňali, kódy sme priebežne registrovali, všetko formou hry a vzdelávania. Spoločne – rodičia s deťmi a deti s rodičmi.

Jedného dňa však škola, na ktorú sme registrovali 9 miestne zhluky písmen a čísiel, sa z 356. miesta dostala až na popredné priečky a bola reálna šanca vyhrať športový deň pre celú školu. A vtedy sa to všetko začalo.

Doslova panika a hra o čas. Veď súťaž končí 30. apríla. Ostáva nám len pár dní. Maminky zopäli zvyšok svojich síl a bez dlhého presviedčania sa vrhli do toho. Nahodíme všetky kódy, čo máme doma, u babiek, tetiek, susedov, kolegýň. Deti na hodinách informatiky a maminky po večeroch, keď detičky pospia. Prvé miesto, ktoré na nás blikalo z obrazoviek hovorilo za všetko. Stojí ten čas a námaha za to. Urobíme naším deťom radosť a to víťazstvo určite dáme.

Adrenalín zo dňa na deň stúpa a zháňanie, vymieňanie, registrovanie, kupovanie balíčkov s „čarovnými kartičkami“ tiež. Avšak, keď po veľkom nákupe v obchodnom reťazci, v ktorom dávajú za každých 10 eur nákupu „darček“, kartičky nedajú, dosť to nasrdí. „Vraj treba ísť do iného obchodu a snáď vám dajú, my už nemáme“, tvrdia niekoľko dní predavačky. Čo už teda, každý kód je dobrý. Zháňanie po veľkomeste a cesta MHD s tromi deťmi, veď to je zábava. Nie?

Koho by sme ešte oslovili? Starých kamarátov, všetkých, kto je náš „priateľ“ na sociálnych sieťach. Veď tie kódy niekde musia byť. Dáme aj inzerát, že kto daruje kódy pre radosť deťom. V mailoch a správach sa odrazu začali sypať kódy. Cudzí ľudia doma skenovanie, fotili, posielali, len aby pomohli dobrej veci.

Pravidlá – nepravidlá

Deň pred koncom súťaže sme si všimli v stanovách hry, že registrovanie kartičiek pokračuje až do 7. mája. Čiže ešte jeden týždeň. A okrem toho naši súperi odrazu len čísla nahadzujú, nahadzujú a po 4 hodinách je razom víťazstvo veľmi ďaleko. Konkurencia dostala od iných škôl a materských škôl zo svojej mestskej časti neskutočné množstvo kartičiek. Keby len to, ešte tie kódy skupujú z celého Slovenska. Rodičia sa skladajú, aby mohli zaplatiť ďalšie a ďalšie čísla. Kde je to čaro vymieňania a darovania…razom je preč.

Po pohľade na niekoľkotisícový rozdiel prešla deti chuť hrať hru o športový deň, vzdávať sa svojich najkrajších ligotavých kartičiek výmenou za kódy a nahadzovať čísla do počítača. O rodičoch ani nehovoriac. Veď to sa nedá – bojovať s „obrom“. Napriek tomu, v rámci svojich možností, pracujeme aspoň na znížení rozdielu. Vzájomné utešovanie, že víťazstvo síce nemáme, ale bohaté skúsenosti a nových známych áno, je motivácia. Ľudia sa spojili, začali komunikovať, držať spolu. A to je častokrát cennejšie ako výhra.

A keď sa teraz nad tým tak zamyslím, ten, čas, ktorí rodičia (všetkých zúčastnených škôl) strávili pri počítači, či už zháňaním alebo nahadzovaním kódov, mohli radšej využiť na hru s deťmi. Tie peniaze, ktoré investovali do nákupov v obchode kvôli kartičkám a aj pri skupovaní kódov, mohli radšej dať do škôl a každá jedna základná škola mohla mať pre svojich žiakov krásny športový deň. A víťaz by bol každý.

Kto má úžitok

Teraz je však iba jediný. Jediný, ktorý má z toho „kartičkového kolotoča“ naozajstnú radosť a úžitok. Nemenovaný obchodný reťazec, ktorému je úplne jedno, či boli kartičky dostupné počas celého trvania súťaže – všade a pre každého.

Jemu je jedno, že hra pre deti sa zvrhla do bezhlavého a bezchrbtového besnenia za kódmi. Jemu je jedno, ktorá škola vyhrá. Hlavne, že sa peniažky kotúľajú. A nie je málo. Suma sumarum, a to nie je ešte konečná cifra, prvých 100 škôl zaplatilo za 1 094 198 kódov pre školy 10 094 198 eur. Pekné, nie?

 

Čítali ste príspevok v projekte DOBRÝ ČLÁNOK.

 

 

(13 hlasov, priemerne: 4,60 z 5)

Loading...