Keď nám klamú vlastné deti

Prečo?

Najmenej však chápem to klamstvo. Do očí. V pokoji, ani len peha sa jej nemykne. Nie mami, ja nie. To ten, onen, určite nie ja. Ako mi to teda vysvetlíš? Noooo… neviem. To sa muselo nejako. Normálne mám pocit, že za chvíľu tromfnem Sherlocka Holmsa a všetkých jeho slávnych kolegov. Rozlúštenie prípadu mi trvá maxi pol hodiny.

Nielen mojej dcéry. Aj jej staršieho bráchu, ktorý si zas našiel naozaj „zaujímavé“ stránky na nete. Ale odprisahal na skautskú česť, na všetkých mŕtvych a na neviem čo všetko, že on – nie. Až na to, že on – áno. Tiež ma to vzalo.

Nerozumiem tomu. No jasné, občas niečo zakryť, prifarbiť a tak. Tiež sme neboli a nie sme svätí. Ale toto mi príde o strate dôvery. O nerovnomernom vzťahu. O tom, že niečo medzi nami nehrá. A vadí mi to. Znovu s nimi sedím a pýtam sa, bez kriku, v pokoji, medzi štyrmi očami: Dôveruješ? Ak áno, prečo sa bojíš povedať pravdu? 

Hľadám chybu v sebe

Znovu sa pitvem, hľadám chybu, rozoberám spôsoby výchovy, zadelenie času pre nich, dôveru, pochvalu… vždy je nejaký rest, to fakt. Na druhej strane: oni tvrdia, že nemajú prečo mi neveriť. Len jednoducho, napriek pravidlu, že kto sa prizná, nebude potrestaný – klamú. 

Prečo, znovu sa pýtam ich aj seba? Možno mi pomôžete vy. Pre svoj imidž, nech sú sami pred sebou pekní a nepoškvrnení? Pre to, aby nemuseli povedať prepáč? Mrzí ma to? Prečo je problém priznať sa, keď sa ja môžem pred nimi priznať k omylom a požiadať o odpustenie? Je to príliš náročné a svet razí štýl život láro-fáro?

Som z toho vedľa. Stále na to myslím. Vyrastú z toho? Dosť ich hamujem? Rozumejú, o čom točím, keď hovorím o živote v pravde? Pozrieť sa na seba do zrkadla a vedieť, že som skutočne ten človek, ktorého vidím. Že nemám čo skrývať pred sebou ani druhými. Že som to ja.

Asi to ešte potrvá. A pobolí. Kým narastú a pochopia. Kým ich to naučím… Alebo už nie?

(17 hlasov, priemerne: 4,50 z 5)

Loading...