Mozog matky je ako v hmle. Volá sa to pud sebazáchovy

Takakika 1

Za pochodu zisťujem, że sú veci, na ktoré sa nemôžem spoliehať. Napríklad na moju pamäť. S tretím prírastkom, ktorý zavítal do našej bonusovej rodiny po dekáde, ma sprvu ohromne rušili také tie poznámky okolia, na čo všetko som vraj určite zabudla.

A bola by som sa bila do mliekom naliatych a občas zapálených prsníkov, že pardon, na toto som teda veľmi citlivá, keď ma niekto spochybňuje. No teraz sa musím priznať, že áno, je to tak. Nepamätám si všetko. Nepamätám si niektoré veci. Ale strašne ma to v prvom momente šokovalo.

Čo si zapamätáme?

Napríklad. Bola som krvopotne presvedčená, že kým moje prvorodené dieťa spalo veľmi zle, druhorodené spalo naopak veľmi dobre.

Prehrabávajúc sa starými mailami, ktoré som toho času využívala k materským ponosám, som našla jeden taký, kde si trhám vlasy a žobroním o psychologickú pomoc. Pýtam sa v čistom zúfalstve, či to ročné dieťa bude niekedy v noci spať aj dlhšie ako pol hodinu, lebo to už naozaj nedávam. A to dieťa, pri ktorom som to už naozaj nedávala, bolo to druhorodené.

Očividne som si zapamätala len nejakú časť jeho spánkového príbehu. A to tú, keď som sa prvé mesiace jeho života čudovala, ako môže také maličké bábätko prespať takmer celú noc bez zobudenia. Bola som trochu nesvoja. A nielen preto, že mi išli prasknúť prsia plné mlieka, ktoré si bolestivo hrudkovateli.

Ale aj preto, že v tomto čase sa ešte môj prvorodený, dva a pol ročný, budil v noci stále viac ako jeho nový súrodenec. Zrejme však neskôr prišlo k otočeniu situácie. A keď začal spávať konečne ako “normálny” človek ten starší, začal sa pripomínať mladší. Dokedy to však trvalo, netuším. Kojila som ho do troch rokov s odôvodnením, že veď to nebolo také ťažké, keď spal dobre. Keď sa nebudil každú noc každú pol hodinu. Ale viem ja?

A toto je pre mňa také typické. Ak ma nespochybňuje niekto iný, viem sa sama.

Prečítajte si aj:

Od anarchie k režimu, alebo ako to s bábätkami chodí.

Môj mozog nič

Ďalší príklad. Pupok. Pri prvom bábätku som takmer dostala padúcnicu, keď mu odpadol pupočník. Ostal len tak z čista jasna visieť na gáze, na ktorej zaschol. Ja som z nemocnice rozumela, že sa to deje po 2 týždňoch, no malo to byť do 2 týždňov, ako mi veľmi láskavo vysvetľovala Eva s podobným novorodencom o 4 ráno. A mne vtedy ani neprišlo divné volať niekomu o 4 ráno.

Pri druhom synovi som si vôbec nepamätala, že sa ten pupok vôbec nehojil dobre. Že mu tam ostalo “divé mäso,” granulóm, ktorý odstraňoval chirurg v Zadare. Nič. Niente. Viem o tom len vďaka starej zabudnutej fotke v hlbinách mailovej schránky. Bola som ohromená!

O jedenásť rokov neskôr, keď sa nehojil dobre pupok môjmu tretiemu v poradí, dívala som sa na to divé mäso, prisahám, že to vidím prvýkrát v živote. A ešte som tomu pediatrovi a všetkým okolo navyprávala, čo ja teraz všetko nové zažívam s týmto tretím kusom. Čo ja všetko iné s ním riešim. A čo sa pomaly na staré kolená nové naučím.

Pritom len opakujem veci, ktoré som už toľkokrát zažila, ale môj mozog mi z nejakého dôvodu nechce pripomenúť, že som to kedysi zvládla. A je to pre mňa aj blbé, lebo ja mám rada mať v rukách nejaké tie kompetencie. Lebo keď už nie som tá mladá, mohla by som byť aspoň tá skúsená.

Pud sebazáchovy

Na jednu chvíľu som sa zľakla, či je to len tým chronickým deficitom spánku. Radšej nebudem porovnávať, ako strašne spí toto moje tretie dieťa, aby som sa nesekla. Bojím sa tohto materského, aj toho celkom obyčajného Alzheimera. O to viac mám teraz potrebu zapisovať si veci pre prípad budúcej spomienkovej núdze. Kým si budem vedieť spojiť, že ten rukopis patrí mne.

Mozog vraj dáva preč veci, ktoré nepotrebuje. Ktoré nepovažuje za podstatné. Vytesní tie, ktoré sú v danom čase nepodstatné. Prekryje s iným. Vraj pud sebazáchovy.

Ale možno práve preto máme my, rodičia viacerých detí, ešte to ďalšie a ďalšie potomstvo. Lebo keby sme si naozaj dobre pamätali, možno by sme do toho nešli. A to by bola škoda.

Prečítajte si aj:

Ďakujem, nie sme žiadna zošitá, ani zlepená rodina.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (5 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Author image

Takakika

More a červené tenisky. Najprv materská dovolenka na chorvátskom ostrove, ktorá sa pretiahla na osem rokov. Medzičasom presun rodičovských aktivít na pevninu s dynamikou, akú prináša život po strate blízkeho.

články autora...

Komentáre k článku

  1. Je to tak v mnohom – a vôbec nemusí ísť o materstvo, otcovstvo či rodičovstvo – si človek „zapamätá“ verziu, ktorej, sám nevie prečo, uveril. Ako ide život, zisťujem, že som si uchoval mnohé nesprávne „spomienky“. Niekedy narazíš na konfrontáciu, v ktorej sa presvedčíš. Akurát nechápeš, ako si to mohol vidieť inak. Kde nastal ten skrat, ktorý ťa pomýlil autvrdil v nesprávnom presvedčení. Teraz mi napadlo, že je to možno nejakou silnou emóciou, momentom, okamihom, keď to bolo inak ako bežne. A to v nás zostalo ako „objektívna“ spomienka.

Pridaj komentár