Ďakujem, nie sme žiadna zošitá, ani zlepená rodina

Pamätáte si ešte kedysi, ako politici používali na označenie koalície zloženej z viacerých politických strán slová „zlepenec?“ Ich slovník síce odvtedy oveľa viac zhrubol, ale zlepenec bolo niečo hanlivé, niečo, čo nemôže fungovať, lebo nedrží od základu, a aj tak sa rozpadne. História im dala za pravdu.

Podobne narábame so slovníkom, keď hľadáme označenia pre rodiny, ktoré nie sú hm, klasické, „nukleárne.“ Prívlastky, ktoré dostávajú, majú hneď negatívny nádych, nie sú akoby dosť. Poznala som to dávno pred tým, ako som ovdovela a ostala sama na výchovu dvoch detí. A tiež to zažívam, odkedy som sa druhýkrát vydala a mám tretie dieťa.

Unsplash

Naše rodiny sú oveľa viac na rane rozpadnúť sa v porovnaní s jednofarebnými vládami. Áno, je to tak. Ak v „bežnej“ rodine je napríklad výchova tvrdý orech, tu toho zo stromov padá na hlavu oveľa viac. To posledné, čo potrebujeme, sú hrubozrnné nadávky.

Ďakujem, nechajte si vaše škaredé deky

Som veľmi citlivá na to, keď necítim rešpekt. Vraj je to jedna z mojich zručností, ktorú som si počas života a rôznych situácií, ktoré mi priniesol, vybudovala. Preto také tie slovíčka o tom, že sme „patchworková,“ zošitá, či zlepená rodina, beriem podobne ako nadávku zlepenec.

Nie sme žiadna rodina, ktorú sme poskladali z nejakých starých handričiek. Okrem toho odjakživa neznášam vyšívanie, štrikovanie, batikovanie a vôbec narábanie s holými rukami nie je moja parketa. Pracujem so slovami. A aj preto si myslím, že veľmi záleží na tom, čo a ako pomenujeme, aký čomu dáme podtón. Akú emóciu to v nás vyvolá.

Nevlastná matka, macocha, teta? Obdobne sa slovíčkami zaoberala aj Kamila Šimůnková Petrovská. Zamilovala sa do muža, ktorý mal z prechádzajúceho vzťahu dve deti. Nebolo to jednoduché, ani samozrejmé.

Označenia macocha, či nevlastná matka sa jej nepáčilo, a prečo asi, keď prirodzene vyvolávajú negatívnu emóciu. Veď si stačí spomenúť na rozprávky. To je predsa tá, ktorá deti vyháňa z domu alebo im aspoň dá tú najšpinavšiu prácu, kým ona ide plesať na párty.

To, čo sú pre niekoho len „slová,“ brala Kamila viac osobne.

„Pre mňa sú pomenovania rolí v rodine veľmi dôležité. Slová sú totiž priamo spojené s tým, čo zažívame, ako to vnímame a čo si o tom myslia v okolí.“

A tak prišla na termín „tretí rodič,“ ktorý je neutrálny a zároveň najlepšie vystihoval jej pozíciu v novej rodine. Namiesto patchworkovej rodine hovorí o komponovanej. Predovšetkým však hovorí, že je len na nás, čo si vyberieme a ako svoju rodinu aj svoju rolu v nej budeme nazývať.

Nevlastné či bonusové

Obdobne sa vyhrala aj s označením „nevlastné“ dieťa.

„Áno, sú ne-vlastné, takže niečo v nás okamžite naštartuje obranné či iné mechanizmy, pretože máme v pudoch, že čo nie je naše, je cudzie a neznáme, a môže byť preto obávané a rizikové. Pokiaľ chceme mať so svojimi nevlastnými deťmi dobrý vzťah, musíme pre ne nájsť pomenovanie, ktoré ich zahrnie do nášho vlastného teritória.“ Ona sama najradšej hovorí o „bonusových,“ a nie nevlastných deťoch.

Komponované rodiny sú rôzne, také, kde chýba jeden z rodičov kvôli úmrtiu, sú skôr v menšine. Preto u nás ani termín „tretí“ rodič nie je akurátny. Aj nám sa viac páči „bonusový“ otec ako nevlastný, či druhý alebo náhradný, a nielen preto, že manžel matky (nevlastných) detí môže na ne poberať daňový bonus.

Je to ako skladačka, v ktorej už pôvodný diel chýba a je nenávratne preč. A je dôležité povedať, že áno, o niečo sme definitívne prišli a naša rodina už nikdy nebude taká, ako predtým. Ale nerozpadli sme sa na márne kúsky. Napriek všetkému sme ostali držať pohromade, možno zomknutí ešte väčšou silou ako pred tým. Lebo tak to spravidla v rodinách s jedným rodičom býva. A do tohto prišiel celkom nový diel. Nie všetko nové nevyhnutne ladí s pôvodným, nie vždy sa dobre komponuje ďalej. Často je to zázrak, ak to tak je. O to viac si vážime, ako dnes naša rodina vyzerá.

»»»»»»» Prečítajte si aj: Naše mamy a babky vraj nemali na depresiu čas.