Neviem sa dovolať pediatrovi (o slovenskom národe poradcov)

„Asi zmeníme pediatra, lebo sa mu nevieme dovolať,“ posťažoval sa mi otec malého novorodenca, keď sme preberali, ako sa teraz majú a zžívajú s novým členom rodiny. Taká klasika, z pôrodnice odchádzali s tým, že „nevedia dobre kojiť,“ zrejme nebol čas a priestor vysvetľovať dojčenie.

Prišli domov s bábätkom, ktoré je vraj treba dokŕmiť ešte umelým mliekom, lebo inak „stále reve.“ Ale nevedia, či to vlastne potrebuje, lebo robili test, koľko materského mlieka dokáže na jedenkrát odsať mamina a bolo tam podľa nich dosť, aj 100 ml. Tak majú dávať to umelé alebo nemajú?

A ja sa pristihnem, ako sa pýtam, či nechceli volať nejakej laktačnej poradkyni. Keď sa nevedia dovolať pediatrovi. Lenže to nie sú všetky otázky, ktorými teraz žijú.

Z videa na internete sa učia, ako malého nosiť v polohe „tigrík.“ Tiež čítali, že by ho mali polohovať na bruško, ale zatiaľ sa vzpiera. A rozmýšľajú, či to, čo má na tvári, je len nejaké „detské“ akné, len nevedia, kde je chyba, pretože stále robia všetko tak, ako v pôrodnici: umyjú bábätko vo vode a potom naolejujú. Má sa to tak robiť alebo nemá?

Pediater nedvíha, nedá sa mu dovolať. Mala by to byť jeho práca? Byť k dispozícii na telefóne alebo na e-maily, keď si neviem poradiť doma s vlastným dieťaťom, o ktorom zatiaľ nič netuším, len sa zúfalo snažím niečo nepokaziť?

Kedysi chodievali detskí lekári na prvú návštevu bábätka domov. Alebo aspoň staničné sestry. Dnes je to krásna spomienka na staré dobré časy.

Kam zmizli pediatri?

Priemerný vek pediatrov na Slovensku je 59 rokov, mnohí majú aj dva či tri zdravotné obvody. Je jasné, že sa im nemáte ako dovolať. A keď sa im dovoláte, možno si vypočujete to, čo ja. Žiadne prosím, haló, len strohá veta: „Beriem krv!“ A vypol ma.

Na poradni s bábätkom je to ako z rýchlika, neviem, či sme dnu vôbec desať minút. V tom chvate sa snažím narýchlo spomenúť si na všetko, čo som sa chcela spýtať, ale často mi to vypadne. Lebo je to stres.

Stres je aj to, že na poradne dostaneme termín v čase ordinačných hodín, keď je plná čakáreň chorých detí. Pred desiatimi rokmi som to mala inak: pediatrička mala zvlášť vyhradený čas pre poradne, preventívne prehliadky a zvlášť pre choré deti.

Dnes, hovorí mi kamarátka, si za takúto pediatričku zaplatila 200 eur na každé dieťa. Ale má svoj vyhradený čas, keď príde do ordinácie a nestretne sa tam so žiadnym iným pacientom. Poradňa je pre ňu poradňa, pretože sa môže spýtať, čo znamená, že sa jej dva a pol ročná dcéra začala s krikom budiť zo spánku, či je dobrý nápad dať ju do kolektívu, keď má doma dvojmesačné predčasne narodené dvojičky so zníženou imunitou a podobne.

Luxus, na ktorý nemáte

Nie je úžasné, keď sa s dôverou môžete obrátiť na pediatra a prejsť s ním všetky pochybnosti, ktorými sa doma trápite?

Lenže takýto „servis“ väčšina rodičov nemá. Tých detských lekárov je jednoducho žalostne málo, nestačia na to, aby s nami preberali každú malichernosť.

Ako rodičia sme málo edukovaní, nevieme vyhodnotiť, čo je problém, ktorý naozaj treba riešiť a s čím, naopak, netreba utekať hneď za lekárom. Sme neistí, nevieme, čo je naša zodpovednosť. A tak ju radi prenesieme na niekoho, komu uveríme, že je kompetentný.

Pred desiatimi rokmi to boli laktačné poradkyne, ktoré za vami namiesto pediatrov prišli domov, začínali poradkyne nosenia s kurzami šatkovania. Objavovali sa prvé spánkové poradkyne.

Dnes máme poradkyne, ktoré s vami budú celý mesiac odplienkovávať dieťa. Poradkyne, ktoré robia náučné videá, ako správne nakrájať banán, aby si ho mohlo uchopiť už polročné dieťa do ruky vrámci metódy s tromi písmenkami, ktoré si vygúglite a zistíte, že skratka znamená len toľko, že dieťa sa kŕmi samo.

Máme tzv. nutričné poradkyne, ktoré búrajú mýty o príkrmoch pre deti a niekedy vysielajú zvláštne posolstvá o tom, či naozaj treba čakať tri dni na to, či sa dieťa objaví nejaká alergická reakcia na potravinu alebo nie, lebo nevedia, že je nejaká akútna reakcia a potom oneskorená alergická reakcia.

Máme výchovných koučov, ktorí nie sú ani vyštudovaní psychológovia, ani pedagógovia, bez príslušného vzdelania a bez zodpovednosti za to, ak ich metódy nevyjdú.

A darí sa im. Darí sa im aj preto, lebo pediatrov je málo, sú nedostupní, majú samé povinnosti, visia nad nimi rôzne pokuty, sankcie, musia slúžiť pohotovosti. Nemajú čas zdvihnúť telefón, ale nie preto, že by práve kreslili pekné obrázky na sociálne siete a zvyšovali si sledovateľov ochotných zaplatiť im stovky eur za „sprevádzanie.“

Jednoducho v tej chvíli niekomu berú krv. Alebo ubezpečujú ďalšiu mamičku, že dieťatko má, podobne ako dvadsať ostatných detí v čakárni, len virózu, na ktorú treba len čaj s medom a týždeň domácej opatery.

Roky toto nikto nerieši. Systém padá na hubu a ako huby po daždi sa rozmnožujú rádoby poradcovia, bez vzdelania, praxe, supervízie, ktorí môžu poškodiť celé rodiny. Nikomu to nevadí?

(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...