Pár poznámok o studenej vode v bazéne (a o smútku)

Práve som si ľahla na deku a vytiahla skutočne útlu knižku od Chimamandy Ngozi Adichie. Pár poznámok o smútku. Vraj je to jej naosobnejší text o smrti milovaného otca. Toho môjho sme pochovali pred rokom, preto je to téma, ku ktorej rada priľnem aj v plavkách na kúpalisku.

Kikica, kako si?

Z pozadia vypúšťam naliehavé hlasy českých turistov, ktorí sa mi roja niekde za zadkom. Chcem si čítať o krutej forme výchovy, za akú považuje nigérijská autorka smútok. Zdá sa mi, že mám na to nárok, nakoľko môj muž práve zobral nášho najmladšieho niekam preč, aby som mala čas “sama pre seba.”

Namiesto toho, aby som sa mohla sústrediť na pocit neprestajného rozkladu, o akom píše Chimamanda, musím zdvihnúť zrak k mokrej postave, ktorá ma tesne pred letom stihla prerásť. Môjho najstaršieho syna je vždy skôr počuť ako vidieť.

“Kikica,” zvolá primerane hlučne na pomery maďarského kúpaliska. No namiesto obvyklého “Kako si?” čím si zvykneme pripomínať náš morský domov kdesi v Zadarskom okruží, mi rovno zadá úlohu, aby som si išla zaplávať. Pretože čo iné by mu asi tak napadlo, keď vidí matku po rokoch v polohe ležmo s knihou v ruke?

Ideálny čas

Nikde navôkol najmenší, ktorému sa treba venovať 24/7. Ideálny čas, aby som svoju výlučnú pozornosť mohla nasmerovať konečne na tých starších. Ktorých často zanedbávam. Ak sa s nimi večer pred spánkom stihnem prísť rozlúčiť, lebo sa mi podarí uspať ich brata skôr, je to pre nich ako sviatok. Pradú ako mačky. Rozprávajú mi svoje veci. Nechajú si hladkať obrie nohy. Naozaj výnimočne nám to vyjde.

A potom mi z času na čas nechajú odkaz, ktorý prilepia na dvere, vraj aká som super (nech prídem). Alebo mi nahrajú video s fejkovým Donaldom Trumpom, ktorý v dabovanej reči hovorí “Kikica, ty veľmi dobre vieš, že si chcem s tebou pozrieť zasraný film už celý môj život…” čo má byť pozvánka k nejakému nášmu spoločnému filmovému večeru raz za niekoľko mesiacov. Kedy potom, keď nie cez prázdniny, sa k tomu dostať?

Kedy potom, keď nie teraz, si s nimi zaplávať? A tak nechávam Chimamandu aj s jej neblahou predtuchou, že zomrie ešte niekto, že stratí ešte viac. S tým, ako znáša, keď jej brat zavolá skôr ako bežne a jej napadne: “No tak von s tým, kto je to tentoraz? Zomrela mama?” Ach, rozumiem, je skutočne ťaživé potiť sa nad hrobovou jamou v jedných šatách počas horúceho leta trikrát za sebou. Ale hodia sa mi, cítim sa v nich pekná.

“Už si po pôrode celkom dobre schudla,” snaží sa najstarší syn o kompliment mojej postavy v plavkách. Súdim, že nemôže uveriť, že sa s nimi skutočne zmočím v tom najstudenšom bazéne. Keď skáču z mostíkov, ešte stále potrebujú, aby som sa na nich pozerala. Rovnako ako pred desiatimi rokmi.

Kedysi/dnes/otrlejšie

Spŕška vody zasiahne dve staršie dámy v klobúkoch a jedna z nich fľochne smerom k najstaršiemu: “Fagan!” Urazene si medzi sebou drukujú, že takto by teda nemal skákať, on sa však len drzo usmeje. Na to skočí ten mladší a paničky definitívne vychádzajú z bazéna. “Počula si, čo mi povedala?” škerí sa budúci stredoškolák od ucha k uchu.

Kedysi by som sa ako matka strašne hanbila za ich správanie. Vytiahla by som ich z vody po takej poznámke, pretože by som si myslela, že s nimi niečo nie je v poriadku. Že so mnou nie je niečo v poriadku. Asi by som im aj nespravodlivo vynadala a hádala sa s nimi, że nemajú špliechať vodu pri skákaní z mostíkov. Cítila by som sa vinná aj za to, že si dotyčné dámy pomýlili detský bazén s oddychovým.

Už to tak dnes našťastie nevnímam. A dokonca sa cítim otrlejšia aj v čiernych smútočných šatách. Sú chvíle, keď si o sebe myslím, že to celkom dobre zvládam. To inferno menom smútok, zoči voči ktorému sa Chimamanda cíti ako neoperené vtáča.

Povedačky (a pár poznámok o smútku)

Ledva však zvládnem dve dĺžky, odjakživa som bola zimomrivá, v tomto som sa za tie roky nikam neposunula. Oznamujem deťom, že v tej ľadovej vode končím, na čo odpochodujú so mnou hľadať bazén s teplejšou vodou. Sú vlastne oni v tej puberte, keď takto lipnú na mojej prítomnosti? Lebo o tomto období kolujú celkom iné povedačky: počkaj, keď sa stiahnu a uzavrú pred tebou, počkaj, keď im bude trápne, že ich chceš nedajbože objať, počkaj, keď budú spochybňovať ešte aj to, ako dýchaš.

Ale rovnaké povedačky kolujú aj o smútení. Napríklad, počkaj, keď bude po pohrebe, to najhoršie ťa ešte len čaká. Povedala mi osoba, ktorá to krátko predo mnou prežila tiež. Bez akýchkoľvek príkras, surová holá veta, i keď teda rozvitá. Pamätám si, ako ma to rozleptalo, akú beznádej do mňa votrela. Ako keď šúchaš cesnakom o pripálenú hrianku. Ostali zo mňa iba chlebové omrvinky.

Je čudné, že ma to vždy vydesí: to, čo k životu patrí, od pôrodu po zomieranie a medzitým aj tá puberta. Ale keď sa mi to deje, nie je to taký ten hrozný príbeh iného človeka, ale je môj vlastný, a áno, môže byť v istých chvíľach ťaživý, ale nie až tak veľmi, ako znel z cudzích úst na začiatku. Akoby som si dokázala nasliniť prst a zozbierať omrvinky, ktoré padli aj tam, kam nemali. Hoci mi je jasné, že už nikdy nevyzbieram skutočne všetky do jednej. So stratami treba počítať, aj keď sú nespočítateľné. Niekde je nás viac, niekde menej.

Článok súvisiaci:

Otec

(5 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...