Syn dostal znova poznámku a je dobre, že sa mi to už nechce riešiť

Syn deviatak dostal poznámku za drzé správanie počas obeda v školskej jedálni. Je zlé, že len čo som si prečítala meno dotyčnej učiteľky, od ktorej prišla poznámka, nemám ambíciu riešiť jeho správanie?

Dve poznámky za 45 minút

Pred pár mesiacmi mi na Edupage pípli dve poznámky v priebehu 45 minút. Od tejto pani učiteľky. Najprv: „Drzé správanie na hodinách, ku všetkému komentár, po vyvolaní nedokáže povedať, o čom čítal, nesústredí sa.“ Krvný tlak išiel hore, aj keď súcitný hlas so synom hovoril: „No tak, čítali predsa Krvavé sonety od Hviezdoslava. Kto sa už len dokáže sústrediť?“

Potom však prišla druhá poznámka, že bez dovolenia opustil triedu, a to už ma zdvihlo zo stoličky. Čo sa muselo stať, keď svojvoľne odišiel z triedy? Kontaktovala som učiteľku, a tak som zistila, že poznámky nedostal iba on, ale viacerí žiaci. Dovolili si ísť po siedmej hodine na obed, aby stihli autobus. Päť minút po zvonení, nie pred koncom vyučovacej hodiny. Mysleli si, že môžu, zrejme si nerozumeli, dozvedela som sa doma od syna.

To už som mala za sebou pol hodinu empatického počúvania vytočenej pani učiteľky, podľa ktorej sú tie deti jednoducho nevďačné. Toľko sa im venuje, nad rámec osnov, oni však vôbec neoceňujú, čo všetko pre nich robí. Následne hodnotila ako drzé správanie môjho syna napríklad to, že nevedel, akú stranu učebnice práve čítajú.

Mne to však prišlo skôr tak, že si cez poznámky vynucuje rešpekt, že od detí potrebuje uznanie. Sú ale v tej svojej sebeckej puberte vôbec schopní pochopiť, že to, o čo sa snaží, má byť v ich prospech? A je mojou úlohou robiť učiteľke bútľavú vŕbu a validovať, že chápem, že ju to mrzí?

Prečítajte si aj:

Hranice „papuľovania“ – čo musí vedieť tínedžer a čo rodič

Drzé správanie znova

Poučená nedávnou skúsenosťou som si tentokrát pri poznámke za drzé správanie povedala, že sa mi na to nechce vôbec reagovať. Nie preto, že mám chuť ignorovať správanie svojho syna. Ale už viem, že ani správanie učiteľov nemusí byť vždy objektívne a profesionálne. Môžu reagovať viac na základe svojich pocitov a nálady ako z pozície spravodlivosti.

Povedala som si, že namiesto toho, aby som hneď medzi dvermi na syna vyštekla, čo to má znamenať, že bol drzý a čo zase musím „riešiť,“ môžem byť namiesto toho „iba“ zvedavá. Bez nejakého zvýšeného hlasu či podráždenia sa ho môžem spýtať na jeho verziu toho, čo sa stalo.

Ale nemusím to zbytočne riešiť s učiteľkou, ktorá možno zase potrebuje nejakú podporu. Nie je mojou úlohou to robiť. Učiteľka môže byť vyčerpaná a precitlivená, možno sa skutočne trápi. Ale to neznamená, že musím suplovať jej potrebu rešpektu tým, že budem doma trestať syna za jej emočné výbuchy.

Prečítajte si aj:

6 problémových správaní u detí, ktoré by ste nemali ignorovať

Poznámky, ktoré rozbúchajú srdce

V minulosti sa mi takmer vždy pri nejakých poznámkach zo správania rozbúšilo srdce. Vychovávala som deti – chlapcov – sama a niekedy som mala pocit, že sa na mňa aj ostatní pozerajú, či to zvládnem, keď nemajú otca. Cítila som veľký tlak dokázať, že sú moje deti „vychované.“ No boli momenty, keď som si hovorila, prečo sa niektoré veci dejú iba nám.

Napríklad sa stalo, že si ma pozval na koberček riaditeľ, pretože sa môj syn „nevie správať“ a roztrhal v škole tulivak. Musela som si ho pekne krásne naložiť do auta a dať ho niekam zašiť. Rovnaký tulivak ale roztrhal aj iný chlapec, spolužiak z „dobrej,“ usporiadanej rodiny. Toho však nikto neriešil.

Vtedy som sa však viac hnevala na syna, až postupne mi dochádzalo, že to nie je fér a nevedela som, ako sa ho zastať. Myslela som si, že keď sa ozvem, dostanem nálepku, že som jedna z tých mám, ktoré riešia všetko za deti, ospravedlňujú ich, a tvária sa, že sa nič nestalo a že z nich vychovám „vagabundov.“

Dnes mi príde poznámka za drzé správanie a ja cítim úľavu. Úľavu, že už mi netrepoce srdce, že už ma neoblieva, že už nie som v pozore. Nemusím sa v kuse ospravedlňovať, obhajovať, báť sa odsúdenia. A som rada, že som sa v tomto pohla.

Som dobrý rodič

Keď sa obzriem dozadu, vnímam, že som mala extrémnu potrebu byť „dobrým rodičom“ aj v očiach druhých. Často som reagovala na syna hnevom, lebo som cítila, že ma hodnotia za neho. Naučila som sa ale vnímať, že nie všetko, čo druhí označujú ako problém, drzé správanie, nespratanie sa do kože, je aj objektívna pravda.

Naučila som sa, že nie všetci dospelí majú rovnaký meter. Že deti z úplných rodín sú niekedy vnímané inak (a to nie je spravodlivé). Že niekedy hnev, ktorý rodič cíti na dieťa, je v skutočnosti prenesený hnev na systém, učiteľov či spoločnosť, ktorá nie je fér – len sa ťažko pomenúva.

A tak si dnes hovorím: už nemusím byť neustále v obrannej pozícii. Už nemusím bojovať každú bitku, môžem si to dovoliť. Môžem sa syna spýtať na kontext poznámky, ale nemusím konať. Môžem sa ho zastať – a neznamená to, že ho tým ospravedlňujem.

Roky som musela byť všetkým naraz: mamou, ochrankyňou, dôkazom, že sa to dá zvládnuť aj sama. A teraz, keď syn dorastá, už nemusím. Nemusím všetko riešiť za neho a je to v poriadku.

Prečítajte si aj:

Akú odmenu si ako matka zaslúžim za vysvedčenie svojich detí