Všetci sme si rovní. Áno? Nie. Prečo je dôležité, aby to deti chápali.

Náš prístup k podpore, k vzdelávaniu, k lekárskej pomoci, k možnosti zamestnať sa alebo k spoločenskému uznaniu sa líši v závislosti od veku, rasy, socio-ekonomického statusu, zdravotného stavu, pohlavia, etnickej príslušnosti, (bez)detnosti, sexuálnej orientácie aj vierovyznania.

Kto má inú skúsenosť, nech sa hlási.

Rovnosť je ideál, ktorý je v celospoločenskej praxi nedosiahnuteľný a prakticky nemožný. Je to veľké slovo, ktoré je iba slovom.

Prečo je dôležité aby to deti chápali?

Pretože ak ich aj budeme učiť, že sme si všetci rovní, čoskoro narazia na realitu. Možno už v materskej škole alebo aj skôr.

Namiesto toho môžeme deťom predstaviť nádhernú paletu ľudskej rozmanitosti, rôznorodosti, zaujímavosti a odlišnosti. Môžeme im pomôcť pochopiť, že aj keď je každý z nás iný, všetci si zaslúžime úctu, láskavosť, slušnosť a spravodlivý prístup.

1. Začíname od seba

Mám nejaké skryté predsudky?

Používam v reči nevhodné zvraty?

Ako sa vyjadrujem o ľuďoch, ktorí sú nejakým spôsobom odlišní?

Ako sa správam k ľuďom, ktorí sú odlišní odo mňa?

Mám medzi priateľmi a známymi niekoho, kto je odlišný od väčšiny?

Mám niekoho takého v rodine?

Ako reagujem na správy, ktoré zahŕňajú ľudí odlišných odo mňa?

Akým spôsobom hovorím o iných ľuďoch, keď ma nemôžu počuť?

Deti vidia, deti počujú, deti napodobňujú. Už batoľatá si všímajú inakosti a rozdiely medzi ľuďmi. Zároveň citlivo vnímajú reakcie rodičov a kopírujú ich. Považujú ich za jediné možné a správne – sú pre ne základom ich uchopenia sveta.

2. Otázky a postrehy sú dobré

Prečo je ten chlapec čierny? Aha, tamten dedko spí na kartóne. Prečo má tamto dievča špinavú tašku a má iba pančušky? Prečo má ten pán plienku? Pozri, tá pani vyzerá ako čierny duch! Prečo je ten chlapec na vozíku?

Nevhodná reakcia je: „Ticho buď! To sa nepatrí!“ Čo sa nepatrí? Že sa dieťa zaujíma o niečo, čo vidí? Zrelý dospelý vie, že práve dostal jedinečnú šancu otvoriť tému rôznorodosti. Primerane veku môže hlasom bežnej hlasitosti vysvetliť dieťaťu prečo sú veci tak, ako sú, s úctou a slušnosťou k ľuďom, o ktorých hovorí.

3. Stereotypy sú zlé

Chlapi sú lenivci. Cigáni sú darmožráči. Autisti sú agresívni. Čo moslim, to terorista. Bezdomovci si za všetko môžu sami. Alkoholici bijú svoje ženy a deti. Hluchí ľudia sú retardovaní. Ženy sú horšie v matematike. Chudobní ľudia sú chudobní, pretože sú hlúpi.

Ani jedna z týchto viet nie je pravdivá. Ja to viem aj vy to viete. Ale dajme tomu päťročné dieťa to nevie. Zoberie všetko doslovne: Mamina vravela, že moja kamarátka Janka je chudobná. To podľa tety Ľubky znamená, že je hlúpa. Nechcem sa hrať s hlúpou. Prestanem sa s ňou kamarátiť. Alebo: Patrik zo škôlky je autista. Od zajtra si musím dať pozor, aby ma nezbil, lebo suseda vravela, že na takých treba dať pozor. Radšej si sadnem ďaleko od neho.

Stereotypy zatvárajú cestu k porozumeniu, vnímaniu a prijímaniu. Zjednodušujú a vo svojej podstate klamú. Janka a Patrik práve stratili kamarátov a nikdy nezistia, že to bolo kvôli zdanlivo nevinnej poznámke z úst dospelého.

4. Knihy a príbehy sú užitočné

Cez príbehy a príklady zo života môžeme deťom ukázať ako žijú iní ľudia. Je jedno, či im porozprávame vymyslené príbehy, využijeme videá a fotky na internete, alebo si z knižnice požičiame vhodnú knihu (pár tipov napríklad tu: https://krajinacitatelov.sk/diverzita-a-inkluzia-v-detskych-knihach/).

Niekomu bude možno bližšie spoznávať svet cez jedlá a varenie: Čo jedia v Číne? Ako jedia vegáni? Čo to znamená, keď je niekto alergický na lepok? Ako si varia ľudia, ktorí nemajú sporák?

Umeleckým dušiam môže pomôcť pozrieť sa na rôznorodosť práve cez umenie. Vyrobte si lapače snov (pôvodní obyvatelia Ameriky), poskladajte si origami (Japonsko), vyskúšajte rangoli (India). Zistite ako vidia farby ľudia s farbosleposťou. Skúste niečo nakresliť nohami alebo ústami, ako mnoho umelcov, ktorí nemajú k dispozícii ruky.

Je jedno či čítame príbeh o dievčatku, ktoré sa snaží skamarátiť so svojim strachom, varíme dhal na ohni alebo sa učíme tancovať tango. Porozprávajme sa s deťmi o tom, ako žijú ľudia, pre ktorých sú všetky tieto veci súčasťou ich každodenného bytia.

5. Čo nás spája je dôležité

Keď niekedy zablúdim do diskusií na Modrom koníkovi alebo na Facebooku, pravidelne odchádzam s pocitom, že veľká časť diskutujúcich by potrebovala komplexnú a hĺbkovú resocializáciu. Aby pochopili a prijali, že iné a odlišné nie je v žiadnom prípade zlé, nebezpečné, ohrozujúce, odporné ani opovrhnutiahodné. Aby dokázali uvidieť, že všetci sme ľudia, ktorí žijú svoje životy ako len najlepšie vedia; že sme ľudia, ktorí chcú žiť s pocitom bezpečia, byť milovaní, prijatí, ocenení a uznávaní.

Ukážme svojim deťom, že aj keď ľudia okolo nich robia (pre nich) zvláštne veci, vyzerajú inak, svojsky reagujú, majú iné priority alebo nezvyklé názory, stojí za to pohľadať a nájsť niečo, čo nás spája. Možno tiež hrajú Minecraft a pozerávajú staré seriály. Alebo zbierajú ružových plyšákov a neznášajú zemepis. Možno tiež bývajú len s maminou a chceli by mať doma psa. Alebo majú tak isto zakázané jesť sladkosti a tajne sa boja búrky.

Keď sa deti naučia hľadať to spoločné, budú mať veľmi dobrú štartovaciu čiaru pri vytváraní si názorov a vzťahov s ostatnými ľuďmi, nech sú akíkoľvek.