Kým pri bábätkách sa zdôrazňuje pripútanie a bezpečná vzťahová väzba k rodičovi, najmä k matke, v dospelom živote by sme mali od rodičov zdravo odpútať. To sa, samozrejme, neudeje zo dňa na deň. Ide o poslednú vývinovú úlohu, ktorú by dospelé deti, aj rodičia mali zvládnuť „dobre.“ Dieťa sa potrebuje osamostatniť, vydobyť si svoje miesto na slnku. Do svojej pôvodnej rodiny sa vracia bez toho, aby sa vzťahy prerušili. Ďalej pokračujú, ale už v celkom inej kvalite.
Canva
Odpútať sa neznamená rodičov odstrihnúť (prestať ich mať rád, prerušiť s nimi kontakt), ale fungovať ako samostatná bytosť. Znamená to dozrieť. Nie každému sa to však podarí. Proces odpútavania môže byť pre niekoho oveľa náročnejší ako pre iného. Platí tu zaujímavý paradox: len ten, kto bol bezpečne pripútaný, sa dokáže zdravo odpútať.
Najprv pripútanie, potom odpútanie
Aby sme mohli „vyletieť z hniezda“, musíme najprv cítiť, že to hniezdo pod nami pevne drží. Že je bezpečné a stabilné. Ak sme toto v detstve a neskôr počas dospievania od rodičov dostali, odpútanie býva pre nás prirodzené. Naučili sme sa, že mama a otec pri nás boli, dávali na nás pozor, mohli sme objavovať svet a keď sme sa aj potkli, urobili chybu, mohli sme si prísť po objatie, útechu. Mali sme sa kam vrátiť, aby sme znova mohli vyštartovať von.
No ak naše hniezdo malo rôzne „diery,“ cez ktoré sme sa v jednotlivých fázach nášho vývoja „prepadávali,“ bude to pre nás náročnejšie, pretože sme nedostali to, čo sme potrebovali. Proces odpútavania v dospelosti môže byť oveľa ťažší, zrejme s ním budeme mať viac práce, a môže ho sprevádzať veľa bolesti, viny a hľadania seba samých.
Možno by sme čakali, že človek s deravým hniezdom zabuchne za nepredvídateľnými, chýbajúcimi či chladnými rodičmi dvere. Že ak ten vzťah nebol dobrý a bolo tam veľa zranení, povie si: „Mám vás po krk, nechcem vás už v živote vidieť, toto ma fakt bolí a už to nechcem ďalej znášať.“
No často sa stáva, že namiesto tohto scenára dieťa ostáva na rodičoch aj v dospelosti „prilepené.“ Fyzicky môže byť aj na druhom konci sveta, mať svoju rodinu, kariéru, život, ale psychicky ostáva namotané na neviditeľné nitky k rodičovi. Človek sa totiž neustále snaží „doplniť“ tú chýbajúcu blízkosť, pocit bezpečia. Podvedome stále čaká na prijatie alebo uznanie, ktoré neprišlo.
Pri týchto 5 znakoch zdravého odpútania sa môžeš zamyslieť, či sa ti podarilo od rodičov zdravo odpútať alebo či v tebe ešte pretrvávajú detské túžby – po prijatí, uznaní, „videní,“ bezpečí.
1. Rozhoduješ sa podľa seba a nepotrebuješ, aby ti to rodičia schválili
Dokážeš urobiť dôležité životné rozhodnutia (práca, partner, bývanie) bez nepríjemných pocitov, čo na to povedia rodičia. Nepotrebuješ, aby ti rozhodnutia odobrili, nečakáš na ich „požehnanie.“
Si otvorená voči názorom rodičov. Vypočuješ si ich, ale nie sú pre teba určujúce. Konečné slovo máš ty. To, že rodičia s niečím nesúhlasia, ťa síce môže zamrzieť, ale neochromí ťa to. Svoj život žiješ tak, aby dával zmysel tebe, nie tak, aby si ich „nesklamala.“
Keď v tebe pretrvávajú detské túžby:
robíš rozhodnutia tak, aby si ich nesklamala, kompromisy na úkor seba, len aby boli spokojní, alebo im o svojich plánoch radšej klameš,
nevieš sa rozhodnúť bez toho, aby si sa najprv poradila s rodičmi – a často sa ich názorom aj podriadiš, aj keď cítiš, že to nie je pre teba,
cítiš silný pocit viny, keď nesplníš ich predstavy,
ak s niečím nesúhlasia, dokáže ťa to paralyzovať, spochybniť, zneistiť, nevieš, či si sa rozhodla správne
2. Schopnosť nastaviť (a udržať) hranice
Dokážeš povedať „nie“ bez vysvetľovania do nekonečna a necítiš za to prehnanú vinu. Ty rozhoduješ, čo budeš zdieľať, ako často sa budete stretávať, čo je ešte pomoc a čo už zasahovanie.
Vieš si určiť hranice, čo zahŕňa aj nevyžiadané rady do výchovy tvojich detí, komentovanie tvojho vzhľadu alebo neohlásené návštevy. Vieš im povedať napríklad: „Mám vás rada, ale o tomto sa teraz nechcem rozprávať,“ alebo „Príďte, prosím, až v sobotu, dnes potrebujeme pokoj.“
Kedy to máš ešte „detské“:
nevieš povedať „nie“, často ustúpiš, aby bol pokoj,
cítiš sa povinná vysvetľovať a obhajovať každú svoju hranicu,
rodičia zasahujú do tvojho života (výchova detí, financie, vzťahy) viac, než ti je príjemné
rodičia majú kľúče od tvojho bytu, ktoré používajú na „prekvapivé“ návštevy
Vieš si niesť dôsledky svojich rozhodnutí – vieš si priznať, že si niečo pokazila. Keď urobíš chybu (v práci, vo vzťahu, vo financiách), nehľadáš hneď vinníka vonku – neobviňuješ rodičov za svoje aktuálne problémy, ani ich nepoužívaš ako „záchrannú sieť“ pri každom zlyhaní. Neutekáš za nimi, aby ťa z toho „vysekali“ alebo aby ti potvrdili, že ty za to nemôžeš.
Keď nie si dospelá, ale dieťa:
stále rodičov obviňuješ za to, ako žiješ („kvôli nim som taká“),
spoliehaš sa na nich, že čokoľvek sa stane, zachránia ťa (finančne, organizačne, emočne)
chýba ti pocit „toto je môj život a ja ho riadim“ (ktorý súvisí s prevzatím zodpovednosti)
4. Emocionálna nezávislosť od nálad rodičov
Tvoja vnútorná pohoda nezávisí toho, v akom rozpoložení sú tvoji rodičia. Ak sa mama napríklad nahnevaná, dokážeš s ňou súcitiť, ale neopravuješ jej emócie, ani sa tým nezaoberáš celý deň. Nerobíš rodičom terapeuta, nezachraňuješ ich. Pomôžeš im, ale neodchádzaš z návštevy úplne vyžmýkaná, pretože si celé hodiny riešila ich manželské krízy alebo susedské spory. Vieš, že nie si zodpovedný/á za ich šťastie.
Nezdravý stav:
nálada rodiča okamžite ovplyvní tvoju náladu (ak je mama podráždená, cítiš napätie, musíš ju upokojiť)
cítiš zodpovednosť za to, aby boli v pohode
prispôsobuješ sa, aby bol pokoj
5. Emocionálna stabilita
Počas návštevy rodičov sa „nescvrkneš“ späť do roly dieťaťa – nesprávaš sa neisto, detinsky alebo podráždene. Dokážeš si vypočuť aj niečo nepríjemné bez toho, aby si začala kričať, či plakať, bez toho, aby si vybuchla ako rebelujúci tínedžer alebo sa stiahla do seba. Dokážeš reagovať pokojne: „Chápem, že máš iný názor, ale ja som sa rozhodla takto.“
Keď to v sebe máš ešte ako dieťa:
začneš po mame kričať, keď ti povie banalitu typu, aby si si dala sveter, príde ti, že je nemožná a stále ťa kontroluje,
keď rodič povie niečo, čo sa ťa dotkne, namiesto toho, aby si sa ohradila, prestaneš na týždeň dvíhať telefón a doma „peníš“.
Od detských túžob k dospelému ja
Možno ste na pár príkladoch zistili, že nie ste až takí odpútaní od rodičov, ako by ste mohli byť.
Kým nás ovládajú detské túžby, vždy budeme odchádzať od rodičov zranení. Naše očakávania, že raz sa to zmení a konečne dostaneme to, čo sme od nich potrebovali, budú zdrojom nikdy nekončiacej frustrácie. A unikne nám naša zrelosť, to, čo máme v rukách my (pretože to stále budeme dávať do rúk svojim rodičom).
Naša sloboda, samostatnosť a zrelosť v dospelom živote nepríde vtedy, keď nás rodičia konečne uvidia. Pochopia. Uznajú nám naše potreby. Ale vtedy, keď prijmeme, že to, čo od nich potrebujeme, sa nám v živote možno nikdy nedostane. Nasýtiť svoje potreby však môžeme z iných zdrojov – v partnerstve, v priateľstve, v psychoterapii.
Vyštudovala som pedagogiku, ale odkedy som mamou, zisťujem, že sa stále mám čo učiť. Najviac o živote sa učím od svojich detí. Len čo zaspia, už aj píšem :)
Loading...
Diktáty pre piatakov: podstatné mená
Diktáty pre štvrtákov - opakovanie učiva zo 4. ročníka ZŠ
Diktáty pre 2. stupeň ZŠ
Diktáty pre druhákov
Diktáty pre tretiakov
Riaditeľské voľno v škole 8. mája?
