Dôvera začína v náručí: čo si z prvého roka života nesieme do dospelosti

Niektorí ľudia očakávajú od sveta dobro, majú dôveru, vedia sa spoľahnúť na druhých a požiadať ich o pomoc. Iní, naopak, za každým rohom vidia skôr hrozbu, zradu, odmietnutie. Pocit bezpečia sa nerodí s nami. Učíme sa ho od prvých dní života. Keby sme parafrázovali vývinového psychológa Erika Eriksona, naša prvá otázka, ktorú si kladieme počas prvého roka života, znie: „Je svet bezpečné miesto?“

Dôvera vs. nedôvera

Prvý rok života formuje naše vzťahy, odvahu aj pocit bezpečia. Psychológ Erik Erikson ho považoval za kľúčový pre budovanie základnej dôvery, preto dojčenské obdobie opísal ako konflikt medzi dôverou a nedôverou. Úspešné zvládnutie tejto fázy vytvára predpoklad pre zdravé sebavedomie a stabilitu v ďalších etapách života.

Kto bol Erik Erikson?

Svetoznámy nemecko-americký vývojový psychológ a psychoanalytik, ktorý vytvoril teóriu psychosociálneho vývoja človeka.

Rozdelil celý ľudský život do 8 po sebe nasledujúcich fáz. V každej fáze musíme prejsť určitým vnútorným konfliktom (krízou). Ak ho úspešne vyriešime, získame novú psychickú silu či cnosť (napr. nádej, vernosť, múdrosť). Ak nie, ponesieme si do ďalšieho života neistotu alebo pocit zlyhania.

Na rozdiel od svojho predchodcu Siegmunda Freuda, ktorý tvrdil, že našu osobnosť formujú najmä zážitky z raného detstva a biologické pudy, Erikson prišiel s prevratnou myšlienkou: človek sa vyvíja a mení počas celého svojho života, pričom obrovskú rolu v tom hrá spoločnosť a vzťahy s inými ľuďmi.

Dôvera, bezpečie, nádej

Bábätko (od narodenia do prvých narodenín) podvedome testuje, či je svet bezpečné miesto, či ho maminka neopustí. Hľadá láskyplnú náruč. Osobu, ktorá rozumie jeho potrebám a ktorá je nablízku. Ak dieťa zažije prijatie starostlivých, milujúcich rodičov, získava doživotný dar – nádej.

Nádej, že životné ťažkosti sa dajú zvládnuť a že keď nás niečo bolí alebo si nevieme s niečím poradiť, vždy sa nájde niekto, kto nám pomôže a porozumie nám.

Pocit bezpečia sa narúša, ak rodič nevie, či nedokáže reagovať na potreby dieťaťa. Ak je napríklad mama v strese, pod tlakom, kričí na dieťa alebo necháva bábätko dlho vyplakať, dieťa môže nadobudnúť pocit, že na svete je samo. Že život a ľudia sú nepredvídateľní a nemôže sa na nich spoľahnúť.

Pokiaľ dieťa nezažilo v útlom detstve hlboký pocit dôvery, v dospelosti mu môže chýbať základná dôvera vo svet, aj v seba samého. Obvykle sa bojí nových vecí a len sťažka opúšťa komfortnú zónu. Vo vzťahoch očakáva sklamanie, zranenie alebo odmietnutie. Chýba mu vnútorné ukotvenie – pocit, že „aj keď spadnem, dokážem sa postaviť“.

Erikson videl práve v tejto narušenej dôvere korene neskorších psychických ťažkostí, napríklad depresií. Ak sa prvá životná úloha nezvládne, dieťa si nesie tento nepokoj so sebou ďalej. 

Prečítajte si aj:

Erikson: V každom období života máme úlohu, ktorú musíme zvládnuť

Ako sa prejavuje nedostatok dôvery v dospelosti

Ak človeku chýba základná dôvera, môže sa prejavovať napríklad aj takto:

• Má problém požiadať o pomoc, pretože je presvedčený, že sa musí postarať sám o seba.
• Cíti sa neisto v nových situáciách, ťažko znáša neistotu, potrebuje mať všetko pod kontrolou.
• Keď sa stane niečo nepríjemné, automaticky predpokladá najhorší, priam katastrofický scenár.
• V blízkych vzťahoch je buď príliš opatrný a drží si odstup (vyhýbavá väzba), navonok vyzerá extrémne nezávislý, alebo naopak úzkostlivo hľadá uistenie, že ho ten druhý neopustí (úzkostná väzba), niekedy prehnane kontroluje, trpí paranojou

Môže mať podobu presvedčení, ako napríklad:

• „Nemôžem sa na nikoho spoľahnúť.“
• „Keď budem niečo potrebovať, zostanem v tom sám.“
• „Svet nie je bezpečné miesto.“

Človek ich môže vnímať ako realizmus alebo opatrnosť. No v skutočnosti tieto presvedčenia ovplyvňujú, koľko dôvery vkladáme do budúcnosti, do vzťahov aj do seba. Ak nás naši „prví ľudia“ sklamali, nedôvera môže byť hlboko zapísaná v našom tele aj nervovom systéme.

Dobrá správa je, že nádej sa dá vybudovať v každom veku. Môžeme si ju vypestovať sami, ak si to zoberieme ako svoju zodpovednosť. Najmä, už nie sme bezmocné bábätká, celkom odkázané na rodičov. V dospelosti máme možnosti, ktoré sme vtedy nemali:

• vieme si vybrať ľudí okolo seba,
• vieme požiadať o pomoc,
• vieme sa postarať o svoje potreby.

Práve uvedomenie si tejto zmeny často posilňuje pocit bezpečia.

Ako budovať dôveru v dospelosti

Výber ľudí okolo nás:

Môžeme si všímať, kto je spoľahlivý, kto drží slovo, kto prejavuje záujem, kto zostáva prítomný aj v náročných chvíľach. Každý takýto vzťah môže byť malou opravnou skúsenosťou. Nádej sa buduje aj tým, že človek zažije: „Niekto tu pre mňa bol a nemusel som všetko niesť sám.“ To môže byť partner, priateľ, súrodenec, terapeut alebo iná blízka osoba.

Dôvera v seba:

Nádej rastie zo zážitkov, pri ktorých človek opakovane zistí:

• mala som problém a zvládla som ho,
• bola som v ťažkej situácii a neostala som sama,
• niečo sa pokazilo a napriek tomu existovalo riešenie.

Znamená to postupne objavovať, že má väčšiu schopnosť zvládať život, než si kedysi myslel, čo vedie k presvedčeniu: „Aj keď príde niečo ťažké, nájdem spôsob, ako sa s tým vyrovnať.“

Eriksonova „nádej“ neznamená naivný optimizmus, ani vieru, že všetko dobre dopadne. Je to skôr hlboké presvedčenie, že „Aj keď neviem, čo prinesie budúcnosť, existuje šanca, že veci budú v poriadku. A ak prídu ťažkosti, nebudem na ne úplne sám.“

Prečítajte si aj:

Nikdy nie je neskoro na šťastné detstvo: ako u starších detí doliečiť to, čo sme im nedali, keď boli bábätká

(Žiadne hodnotenia)

Loading...