Rodičia výtržníkov z Paríža: „Boli sme presvedčení, že naše dieťa by to nikdy neurobilo“

Na pouličných výtržnostiach a kriminálnom správaní sa podieľajú opäť raz aj vo veľkej miere dospievajúci – deti a tínedžeri. Tiež si s hrôzou hovoríte, že tie deti, čo demolujú obchody a ulice v Paríži, sú staré asi ako moje deti?

Ako sa z dieťaťa, ktoré doma vychovávame s láskou, vedieme k slušnosti, môže zo dňa na deň stať niekto, kto rozbíja výklady a ničí živobytie iných rodín ?

Písala som si s bývalými spolužiakmi, ktorí už roky žijú v Paríži. Beata s Marekom majú dve deti. Ich 16-ročný syn Filip sa pred niekoľkými dňami ocitol priamo v centre pouličných nepokojov.

Ako ste sa dozvedeli, že váš syn bol na mieste výtržností?

Lucia:

„Polícia nám zavolala v noci. Boli sme v úplnom šoku. Mysleli sme si, že je u kamaráta, ako nám písal. Keď sme uvideli zábery, kde stál v davovej reťazi pred rozbitým obchodom, nechceli sme tomu veriť. Doma je to slušný, tichý chlapec, venuje sa svojej malej sestričke, v škole má dobré známky.“

Čo vám povedal, keď ste sa o tom rozprávali?

Marek:

„Povedal len, že sa nechal strhnúť. Že tam boli skoro všetci spolužiaci a keby odišiel, vysmiali by sa mu. Najhoršia je tá bezmocnosť. Učíte ho hodnoty, dávate mu lásku, nastavujete pravidlá, no v jednej sekunde prišla masa a doslova nám ho ukradla. Tá skupina mala nad ním v tej chvíli väčšiu moc ako celá naša výchova.“

Aké pocity má v tejto situácii rodič ?

Beata:

„Obrovská frustrácia zo seba samých. Kladieme si stále otázku, kde sme spravili chybu. Zároveň cítite zlosť aj nesmierny strach o jeho budúcnosť, pretože si neuvedomil, že spáchal kriminálny čin s reálnymi právnymi následkami. Preňho to bola‚ hra a adrenalín v dave‘, nerozmýšľa ďalej. No realita má pokračovanie.“

Prečo naše deti podliehajú davu a ako ich chrániť?

O tom, čo sa odohráva v hlave dospievajúceho človeka, keď podľahne davu, a aký dopad majú podobné udalosti na rodiny na oboch stranách, sme sa rozprávali s našou spolupracovníčkou, terapeutickou poradkyňou Janou Hillman.

Dopad na rodiny: Bezmocnosť na oboch stranách

Keď vidíme zábery zničených obchodov a pouličných nepokojov, často zabúdame, že za každou stranou stojí konkrétna rodina. Aký dopad majú tieto udalosti na príbuzných?

„Tieto situácie zasahujú rodiny mimoriadne hlboko a na viacerých úrovniach. Na jednej strane sú tu rodičia – obete. Sú to majitelia malých obchodíkov či poctiví pracujúci, ktorí sú sami otcami a matkami. Zo dňa na deň prišli o svoj jediný zdroj príjmu pre rodinu, čo prináša obrovský existenčný strach a traumu.

Na druhej strane stojí skupina rodičov, ktorých deti sa k výtržnostiam pridali. Pre nich je to obrovský šok, hlboké sklamanie a bezmocnosť. Zrazu nečelia len právnej a finančnej zodpovednosti za škody spôsobené dieťaťom, ale aj neúnosnej vnútornej otázke: Kde sme spravili chybu a ako máme bojovať s vplyvom ulice, alebo sociálnych sieti ?

A napokon sú tu ostatné deti v spoločnosti, ktoré tieto zábery sledujú v správach či na sociálnych sieťach. Namiesto bezpečia prijímajú nebezpečné signály o posúvaní hraníc, spravodlivosti či zdanlivej beztrestnosti.“

Psychológia davu: Prečo deti robia kriminálne činy?

Prečo sa slušné dieťa v dave zmení na niekoho, kto pácha kriminálne činy? Čo sa v tej chvíli deje v jeho psychike?

„Hoci hovoríme o kriminálnom správaní, musíme sa na to pozrieť cez optiku vývoja detského mozgu a psychológie. U mladistvých zohrávajú kľúčovú úlohu tri hlavné faktory:

1. Nezrelá prefrontálna kôra: Časť mozgu zodpovedná za plánovanie, kontrolu impulzov a vyhodnocovanie dlhodobých dôsledkov sa plne vyvíja až okolo 25. roku života. Tínedžeri jednoducho konajú primárne na základe emócií, adrenalínu a okamžitých podnetov.
2. Davová psychóza a deindividualizácia: Keď sa mladý človek ocitne v dave, nastáva efekt ‚splynutia s masou‘. Stráca pocit individuálnej zodpovednosti, získava pocit anonymity a podlieha dojmu, že za činy zodpovedá skupina, nie on sám. Vnímanie rizika a morálnych zábran v tej chvíli drasticky klesá.
3. Sociálny tlak a hľadanie identity: Pouličný dav je pre tínedžera extrémnou formou rovesníckej skupiny. Túžba zapadnúť a nevypadnúť zo kolektívu je u nich často silnejšia ako rešpekt k autoritám či zákonom. Strach z odmietnutia alebo výsmechu býva v tomto veku väčší než strach z trestu.“

Ako pracovať s deťmi a predchádzať takému správaniu?

Čo môžeme my ako rodičia robiť, aby sme svoje deti ochránili pred tým, aby ich ‚ukradla masa‘?

„Výchovu doma nemôžeme oddeliť od toho, čo sa deje vonku na ulici. Ak chcemo svoje deti chrániť pred podliehaním davu, odporúčam tieto kroky:

• Otvorený dialóg namiesto hrozieb: Rozprávajte sa s deťmi o aktuálnom dianí bez okamžitého odsudzovania či strašenia. Pýtajte sa ich na názor na zábery zo správ – napríklad čo si myslia o predavačovi, ktorý prišiel o svoju prácu a obživu. Tým v nich cielene rozvíjame empatiu.
• Učte ich kritickému mysleniu: Vysvetlite im, ako funguje davová psychóza. Dieťa musí pochopiť, že postaviť sa za vlastný názor a odísť z nebezpečnej situácie nie je prejav slabosti alebo zbabelosti, ale naopak, obrovskej vnútornej sily.
• Nastavte jasné hranice a dôsledky: Deti musia mať jasno v tom, že každé konanie má svoje právne aj morálne následky a že anonymita v dave je len ilúzia.
• Sledujte ich digitálny svet: Sledujte, s kým trávia čas a čo konzumujú na sociálnych sieťach. Práve tie dnes fungujú ako katalyzátor, kde sa mladí na podobné akcie zbiehajú a vzájomne si dokazujú fiktívnu ‚odvahu‘.“

Očakávať od tínedžera logiku a zodpovednosť je biologicky nemožné

Prečo musia chlapci robiť extrémne veci? S terapeutkou Janou Hillman