Prečo musia chlapci robiť extrémne veci? S terapeutkou Janou Hillman

Naši odrastajúci synovia, puberťáci, adolescenti… skúšajú hranice. Niekedy tak, že nám tuhne krv: riskujú, provokujú, „idú na doraz“.

Mnohí rodičia majú pocit, že je to fenomén posledných rokov. Provokácie a výzvy zo sociálnych sietí. Určite aj, ale aj pred 50 , 100 či viac rokmi si chlapci dokazovali odvahu a príslušnosť ku skupine – skákali do studenej vody, liezli na strechy, stromy, preskúmavali ruiny domov plné sutín a nebezpečenstva, bili sa „na česť“ alebo robili kúsky, o ktorých rodičia radšej nechceli vedieť.

Dnešné formy sa menia, ale jadro zostáva: dospievajúci chlapec stále potrebuje zistiť, kto je, kam patrí a čo dokáže.

O tom, prečo sa to deje, čo je ešte normálne a kedy už treba spozornieť, sme sa rozprávali s našom spolupracovníčkou – terapeutickou poradkyňou, Janou Hillman.

Je to normálne? (nie je to len „nevychovanosť“)

Mnohí rodičia sú z extrémnych nápadov ich chlapcov často v šoku. Je toto správanie v dospievaní normálne?

Jana H: Áno, do veľkej miery je. Dospievanie je vývinové obdobie, keď sa človek učí samostatnosti, odvahe a rozhodovaniu. Chlapci to veľmi často robia „cez telo“ – cez skúšku hraníc. Neznamená to, že máme risk tolerovať. Znamená to, že potreba dokazovania a testovania limitov je typická pre vývin a nie je automaticky znakom „zlého dieťaťa“.

Čo sa deje v tele: hormóny, energia, potreba výziev

Často intuitívne povieme „to sú hormóny“. Je to len fráza, alebo to má reálny základ?

Má. V puberte stúpa hladina pohlavných hormónov – u chlapcov najmä testosterón – čo súvisí s rastom, svalstvom, dozrievaním, ale aj so zvýšenou potrebou podnetov, súťaženia a statusu. Zároveň majú dospievajúci často veľa telesnej energie, ktoru treba niekde vypustiť. Keď nemajú zdravý ventil (napríklad v športe, alebo fyzickej práci) , hľadajú intenzitu inde, lebo ich organizmus si pýta záťaž a výzvy.

Čo sa deje v mozgu: plyn je silnejší než brzda

Prečo sú schopní urobiť niečo, čo dospelému nedáva zmysel?

Dospievajúci mozog nie je pokazený, je vo výstavbe. V puberte prebieha výrazná prestavba nervových okruhov – mozog „orezáva“ nepoužívané spojenia a zároveň sa zlepšuje izolácia nervových dráh (myelinizácia), takže reakcie sú rýchlejšie, ale ešte nie vždy dobre regulované.

Zároveň sú veľmi aktívne centrá odmeny v limbickom systéme (najmä okruhy spojené s dopamínom), ktoré zvyšujú citlivosť na novinku, vzrušenie a uznanie. Dopamín sa tu správa ako motor: posilňuje správanie, ktoré prináša odmenu – či už je to úspech, rešpekt v skupine alebo adrenalín.

Popri tom v puberte rastie aj vplyv pohlavných hormónov – u chlapcov najmä testosterónu – ktorý môže zvyšovať potrebu súťaženia, dominancie a „dokazovania svojej hodnoty“ (hlavne v sociálnych situáciách).

Do toho vstupujú aj stresové hormóny, najmä kortizol, ktorý pri dlhodobom tlaku zhoršuje spánok, znižuje trpezlivosť a zvyšuje impulzívne reakcie. A práve spánok je ďalší kľúč: v puberte sa prirodzene posúva cirkadiánny rytmus (melatonín sa „zapína“ neskôr), takže veľa chlapcov je chronicky nevyspatých, a nevyspatosť ešte viac oslabuje sebareguláciu.

Zatiaľ čo „plyn“ (odmena, vzrušenie, status) ide naplno, „brzda“ dozrieva pomalšie. Tým „riadiacim centrom“ je najmä prefrontálna kôra – časť mozgu zodpovedná za plánovanie, odhad následkov, kontrolu impulzov a brzdenie rizika. Tá dozrieva postupne a u mnohých chlapcov až v neskorej adolescencii. Preto sa v praxi stáva, že chlapec rozumie, že niečo je nebezpečné, ale v danej chvíli má silnejší vnútorný ťah: „ja to dám“, „musím to skúsiť“, „nebudem za slabého“.

Psychológia vývinu: prečo práve chlapci „idú na hranu“

Prečo je to u chlapcov často výraznejšie, než u dievčat ?

U chlapcov sa identita často buduje cez pocit sily a kompetencie, cez postavenie v skupine a cez postupné oddelenie sa od rodičov. Rovesníci sú v puberte extrémne dôležití, nie preto, že by rodičia zrazu prestali byť dôležití, ale preto, že v skupine sa testuje identita. A odvaha je v chlapčenských kolektívoch často rýchla mena na uznanie.

Chlapec bol rozumný, a zrazu robí hlúposti.

Rodičia hovoria: „Bol rozumný, a zrazu je ako vymenený.“ Prečo?

Lebo sa mení viac vecí naraz – telo rastie, mení sa spánok, nálady, citlivosť na hanbu, tlak na výkon, porovnávanie sa. Chlapec môže byť vo vnútri neistý, aj keď navonok pôsobí suverénne. A extrémne správanie je niekedy pokus, ako tú neistotu prebíť. Navyše, mnohí chlapci majú problém pomenovať emócie. Namiesto „bojím sa“ alebo „som pod tlakom“ príde „je mi to jedno“ a potom príde neuvážený čin.

Čo je ešte „normálne riskovanie“ a kedy už treba spozornieť?

Kedy je to ešte vývinové a kedy už varovné?

Normálne je, že dospievajúci skúša hranice, občas klame, občas provokuje, chce viac slobody a menej kontroly a občas urobí impulzívnu hlúposť. Zbystriť však treba vtedy, keď sa rizikové správanie opakuje a stupňuje, keď sa do toho pridá alkohol alebo drogy, keď sa objavuje násilie, krádeže či vandalizmus, keď chlapec začne výrazne padať pri hodnotení v škole , alebo keď vidíte dlhodobú temnú náladu, izoláciu či reči typu „nemá to zmysel“. Vtedy už nejde len o test hraníc, ale o signál, že niečo nezvláda.

Najčastejšie chyby rodičov: buď tvrdá vojna, alebo záchrana bez dôsledkov

Čo ako rodičia robíme v týchto situáciách zle?

Veľmi často vidíme dve krajnosti. V jednej rodič chlapca poníži, zhodí a nálepkuje („ty si idiot“, „nič z teba nebude“, „kde si mal rozum“ ) – a to vyvolá hanbu a vzdor.

V druhej krajnosti rodič všetko zachraňuje, vybavuje a ospravedlňuje, čím chlapec dostane správu, že môže riskovať, lebo niekto to zaňho vždy uprace. Zdravý stred je pevné pomenovanie hraníc a zároveň rešpekt: „toto je neprijateľné“ a zároveň „stále si môj syn“.

Ako nastaviť dôsledky, ktoré fungujú

Ako má vyzerať dôsledok, aby bol účinný?

Dôsledok má byť rýchly, logický, primeraný a dodržaný. Nemá to byť pomsta ani „mesiac zaracha“. Má to byť lekcia, ktorú si vie chlapec spojiť so správaním. Keď riskoval na bicykli alebo elektrickej kolobežke bez helmy, dáva zmysel obmedziť jazdu, nastaviť jasné pravidlá bezpečnosti a návrat k dôvere podmieniť tým, že ich dodrží. Keď niečo zničil, má zmysel, aby sa podieľal na oprave alebo náhrade. Cieľ je, aby pochopil súvislosť medzi činom a následkom a vedel to nabudúce zvážiť.

Ako s ním hovoriť, keď sa zatne alebo tvári, že mu je to jedno

Aj keď sa rodič snaží komunikovať, často narazí na múr. Čo s tým?

Múr je často obrana, nie arogancia. V amoku sa rozhovor vyhrať nedá. Najprv treba stiahnuť emócie: prestávka, krátke vety, pokojný hlas, žiadne prednášky. Až keď sa upokojí, dá sa ísť do rozhovoru. Pomáha pýtať sa konkrétne a zvedavo, nie moralizovať: čo chcel dosiahnuť, čo si myslel, že sa stane, čo bolo na tom lákavé, a čo spraví nabudúce inak, aby bol v bezpečí. Cieľom je dostať ho k reflexii, nie ho zlomiť.

Čo s tým adrenalínom ?

Čo s chlapcom, ktorý má pocit, že potrebuje skúsať extrémy stále „viac“?

Dá sa s tým pracovať veľmi dobre, ak mu pomôžeme nájsť zdravý ventil. Mnoho chlapcov potrebuje intenzitu – a keď ju nemajú v bezpečnom prostredí, nájdu si ju v nebezpečnom. Pomáha šport a tréning s pravidlami, režim spánku a pohybu, zmysluplná zodpovednosť doma či v škole a silný dospelý vzor – napríklad tréner alebo mentor. Dôležité je, aby chlapec zažil pocit: „Som schopný a uznávaný“ aj bez hlúpeho rizika.

Kedy je čas vyhľadať odborníka

Kedy odporúčate odbornú pomoc?

Vtedy, keď máte pocit, že sa to doma už nedá držať v bezpečí, alebo keď sa správanie stupňuje. Určite pri opakovanom riziku s ohrozením zdravia, pri alkohole a drogách, pri násilí, pri dlhodobom kolapse školy a režimu, alebo keď máte podozrenie na depresiu, úzkosť, ADHD či poruchy správania. Odborník nie je trest. Je to prevencia a často aj skratka, ktorá ušetrí roky konfliktov vo vašom vzťahu so synom a v rodine.

Dospievajúci chlapec potrebuje hranice, ktoré držia bezpečie – a zároveň potrebuje pocit, že je doma prijatý, aj keď robí chyby.