Mám pocit, že som ako mama zlyhala. Takáto nechcem byť.

„Niekedy kričím kvôli maličkosti… a hneď potom mám pocit, že som zlyhala ako mama.“

Toto mi povedala na jednom poradenskom sedení istá klientk. Potichu, s veľkým pocitom viny.

Sedí predo mnou žena, ktorá robí pre svoju rodinu maximum. Myslí na všetko, stará sa, zvláda. Navonok pôsobí, že to má pod kontrolou.

A potom príde moment—krátky, obyčajný—keď niečo spustí reakciu, ktorú sama nečakala. Zvýši hlas, je podráždená, možno povie niečo, čo ju neskôr mrzí.

A hneď potom príde ticho. A s ním myšlienky:

„Toto nie som ja.“
„Takáto nechcem byť.“

Ako terapeutická poradkyňa sa s týmito príbehmi stretávam veľmi často… Veľmi často si všímam jednu spoločnú vec.

Tieto ženy sú zvyknuté byť tie, ktoré všetko držia pokope. Premýšľajú dopredu, zabezpečujú, starajú sa. Postupne sa však ich vlastné potreby dostávajú na posledné miesto— nie preto, že by neboli dôležité, ale preto, že „teraz nie je čas“.

Lenže čas na oddych často sám nepríde.

A potom sa to začne ukazovať inak. Niekedy ako nepokoj, inokedy ako únava, a veľmi často práve ako podráždenosť.

Podráždenosť vnímam v praxi skôr ako signál, než ako problém.
Niečo vnútri hovorí: už je toho veľa.

Mnohé mamy si pritom hovoria, že by mali byť trpezlivejšie. Snažia sa ešte viac. Viac sa kontrolovať, viac vydržať. Lenže čím viac sa snažia „zatlačiť“ tieto pocity, tým silnejšie sa zvyknú vracať.

Veľkú rolu v tom hrá aj to, aké máme predstavy o sebe v roli matky.

Aké máme predstavy o sebe v roli matky.

Obraz, že by sme mali všetko zvládať, byť pokojné, láskavé a mať veci pod kontrolou, je veľmi silný.

Keď sa od toho odchýlime — keď zvýšime hlas, keď sme unavené, keď máme chuť odísť do ticha—prichádza pocit, že zlyhávame.

Z mojej skúsenosti však tieto momenty nehovoria o zlyhaní. Skôr ukazujú, že žena je dlhodobo pod tlakom, ktorý už presahuje jej kapacity.

Veľmi pekne o tom píše aj Harriet Lerner, ktorá hovorí, že

hnev sa často objavuje tam, kde človek príliš dlho ustupuje a preberá na seba viac, než je únosné.

A presne toto často vidím u žien, ktoré sa svedomito starajú o svoju rodinu. Nie preto, že by nevedeli povedať „nie“, ale preto, že majú pocit, že to ani nie je možné.

V tejto súvislosti si v praxi často všímam ešte jednu vec.

Veľa žien je zvyknutých hlavne dávať.

Dávať čas, energiu, starostlivosť, pozornosť.

Ale prijímať? To ide oveľa ťažšie. Nie preto, že by nechceli. Ale preto, že na to nie sú zvyknuté. Alebo majú pocit, že by mali všetko zvládnuť samy.

Postupne sa tak rovnováha úplne vychýli. Na jednej strane je neustále dávanie. Na druhej takmer žiadne doplnenie. A telo aj psychika na to reagujú.

Podráždenosť je potom často jedným zo spôsobov, ako sa táto nerovnováha začne ozývať. Nie ako chyba—ale ako snaha vrátiť veci späť do rovnováhy.

Ako terapeutka niekedy hovorím ženám jednoduchú vetu:

„Nemôžeš len dávať a nič nedostávať — niečo v tebe sa skôr či neskôr ozve.“

A veľmi často sa to ozve práve takto.

Možno preto stojí za to skúsiť sa na svoju podráždenosť pozrieť trochu inak.

Nie ako na niečo, čo treba rýchlo odstrániť ako chybu. Ale ako signál, čo ti hovorí niečo dôležité práve o tebe.

Možno to nie je problém.
Možno je to prvý tichý signál, že už nechceš byť stále tá, ktorá zvládne všetko sama.

V terapii sa často ukazuje, aké uvoľňujúce a oslobodzujúce môže byť už len pomenovanie faktu, že žena nemusí všetko zvládať. Keď môže na chvíľu prestať byť tou, ktorá drží všetko pokope, a môže hovoriť o tom, ako sa naozaj cíti.

Niekedy práve tam začína zmena. Nie vo väčšej snahe, ale v tom, že na to už nie je sama.

Ak máš pocit, že nie si sama sebou …

Ak sa v poslednom čase cítiš viac podráždená, unavená alebo máš pocit, že nie si sama sebou, nemusí to znamenať, že zlyhávaš.

Možno to len znamená, že:
toho nesieš príliš veľa, príliš dlho a bez dostatočnej podpory.

Prečo sa od pôrodu necítim šťastná? Odpoveď poradkyne