Porovnávame sa, aj keď to nepriznáme: je to dobré alebo nie?

Jedna z múdrostí nám hovorí, že porovnávať by sme sa mali len sami so sebou – so svojim včerajším ja. Čo je veľmi pekné a zdravé. Avšak predsa len, či chceme alebo nie, porovnávanie s druhými je nám akosi prirodzené.

Od detstva sme porovnávaní (alebo porovnávame sa) so súrodencami, v škole so spolužiakmi – orientujeme sa tak v okolitom svete. No namiesto toho, aby nám to pomáhalo pochopiť, kto sme a kam patríme, často nás porovnávanie vedie k pochybnostiam, či sme „dosť,“ či vôbec stačíme.

Vrodená potreba porovnávania

Americký psychológ Leon Festinger už v 50. rokoch popísal tzv. teóriu sociálneho porovnávania. Podľa nej máme vrodenú potrebu porovnávať svoje schopnosti a úspechy s ostatnými, aby sme zistili, ako na tom sme. Keď nemáme objektívne kritérium (napr. meradlo výkonu, test, číslo), porovnávame sa s inými ľuďmi, aby sme zistili, ako na tom sme.

Inými slovami: ak neviem, či som „dosť dobrá mama, zamestnankyňa, partnerka“, pozriem sa okolo seba a zistím, ako to robia ostatní.

Podľa Festingera porovnávanie nie je zlozvyk, ale psychologická potreba – pomáha nám cítiť sa ukotvení v realite. Ľudia sa snažia porovnávať s podobnými (rovnaký vek, status, situácia). Ak je rozdiel medzi nami a druhým človekom príliš veľký, porovnávanie skôr bolí než pomáha. Keď býva časté, automatické a spojené s emóciami viny, závisti či hanby, stáva sa nezdravým.

Typy porovnávania podľa Festingera

1. Porovnávanie smerom nahor (upward comparison) → porovnávame sa s niekým, kto je v niečom lepší

• Môže byť motivujúce („chcem sa učiť, inšpirovať“)
• Ale aj frustrujúce, ak vedie k pocitu menejcennosti

2. Porovnávanie smerom nadol (downward comparison) → porovnávame sa s niekým, kto je na tom horšie

• Môže priniesť pocit úľavy a vďačnosti („vlastne sa mám dobre“)
• Ale aj povýšenecké správanie alebo falošné sebavedomie

3. Porovnávanie s rovesníkmi (lateral comparison) → najčastejšie a najprirodzenejšie, slúži na orientáciu – kam patrím, čo je „normálne.“

Neskorší psychológovia (napr. Wheeler, Wills, Mussweiler, Strack, Buunk, Gibbons) teóriu rozvinuli. Motivačné porovnávanie si ľudia často volia podľa cieľa:

• Ak chcú rásť, hľadajú vzory (upward comparison).
• Ak chcú zlepšiť náladu, hľadajú niekoho, kto je na tom horšie (downward comparison).
• Ak chcú patriť, hľadajú podobných (lateral comparison).

S príchodom sociálnych sietí sa teória zmenila na masový jav: dnes sa porovnávame nielen s blízkymi, ale s neznámymi a často nereálnymi obrazmi ľudí. Výsledkom je zvýšený výskyt úzkostí, nespokojnosti a porúch sebahodnoty, najmä u mladých a u žien. Výskumy ukazujú, že čím viac času človek trávi na Instagrame, tým viac má tendenciu k upward comparison a teda k zníženiu spokojnosti so sebou samým.

Porovnávanie ako masový jav spoločnosti

Zatiaľ čo kedysi malo porovnávanie v spoločnosti skôr informačnú a orientačnú funkciu, dnes je často trvalým tlakom a meradlom hodnoty. Porovnávame sa viac než kedysi, pretože sme neustále „viditeľní.“

Kedysi sa človek porovnával s pár ľuďmi v okolí — sused, kolegyňa, kamarátka. Sociálne siete vytvorili svet, v ktorom každý má „verejný profil“ (aj keď je to len Instagram, kde zdieľa pár momentov) a každý má „publikum“ (aspoň pár desiatok ľudí, ktorí reagujú). Dnes sa porovnávame s tisíckami ľudí z celého sveta — s najlepším z ich života, vyfiltrovaným a upraveným.

To vedie k tomu, že život sa mení na výkladnú skriňu — a prirodzene, začíname porovnávať výklady, nie skutočné životy.

V online svete je ľahké zameniť vlastnú hodnotu za reakciu okolia:

• lajky a srdička = prijatie,
• komentáre = potvrdenie,
• ticho = zneistenie.

Tým sa posilňuje závislosť od vonkajšieho merania namiesto vnútorného kompasu. Žijeme tak v dobe, keď sa veľká časť ľudí cíti „nie dosť“ – nie preto, že by sa im darilo málo, ale preto, že neustále vidia niekoho, komu sa darí viac (alebo to aspoň vyzerá tak).

Čo o tebe hovorí frustrácia na Instagrame

Dajme tomu, že dve ženy sledujú inú mamu na Instagrame. Jedna je frustrovaná a druha nie. V čom je rozdiel? Presne v takýchto situáciách sa ukazuje, že nie Instagram, ani samotné porovnávanie nie sú problémom, ale čo si z toho každá žena „prečíta“ a ako to prefiltruje cez svoje vnútro.

Frustrovaná žena vedie asi takýto monológ sama so sebou:

„Ona má vždy uprataný dom, krásne fotky, deti v značkovom oblečení… ja to nikdy takto nezvládnem.“

V pozadí beží:

• Porovnávanie z nedostatku: vníma druhú ako dôkaz, že ona nie je dosť dobrá
• Zameranie na rozdiel, nie inšpiráciu: vidí, čo jej chýba, nie čo sa môže naučiť
• Nevidí realitu: verí, že Instagram = realita, neberie do úvahy zákulisie (pomoc, výber fotiek, nálady, filtre)
• Nízka sebaúcta alebo únava: ak má pocit, že „bojuje o prežitie“, každá ideálna fotka ju bodne

Druhá si môže povedať toto:

„To má krásne naaranžované. Páči sa mi jej nápad na hranie s deťmi – skúsim to aj ja.“

V pozadí beží:

• Porovnávanie z hojnosti: má stabilný pocit vlastnej hodnoty
• Zameranie na inšpiráciu: berie si nápad, nie vinu
• Rozlišuje realitu: vie, že Instagram je výber pekných momentov
• Má vnútorný kompas: vie, že jej hodnota nie je v tom, ako vyzerá jej dom alebo deti na fotkách

Kľúčový rozdiel nie je v tom, koho ženy na Instagrame sledujú, ale ako spracujú informáciu. Frustrácia pramení z vnútornej neistoty, porovnávacieho ega alebo vyčerpania – nie zo samotného obsahu. Inšpirácia pramení z sebaistoty, zvedavosti a zdravého odstupu.

Prečítajte si aj:

Prečo sa medzi ostatnými mamami necítim dobre

Ako sa posunúť – nemať frustráciu z porovnávania

1. Vedome si pripomenúť realitu: → „Toto je minúta z jej dňa, nie celý deň.“

2. Prepnúť pozornosť: → „Čo sa mi na tom páči? Čo by som si mohla vziať pre seba?“

3. Zastaviť porovnávanie podľa vzhľadu a výsledku: → „Každá máme iné zdroje, deti, povahu, deň…“

3. Všímať si, čo vo mne niečo spúšťa: → „Prečo ma práve toto pichlo? Možno túžim po pokoji, po poriadku, po uznaní…“
(to býva zaujímavejšie než samotná fotka 😉)

Zdravá alternatíva k neustálemu porovnávaniu nie je ignorancia, ale vedomé prepnutie z vonkajšieho na vnútorné meradlo:

• porovnávať sa so svojím včerajším ja,
• hľadať vlastné kritériá spokojnosti,
• učiť sa tešiť z úspechu iných bez pocitu ohrozenia.

To si však vyžaduje niečo, čo sa v našej spoločnosti často stráca: vnútorné ticho, sebapoznanie a zmysel pre „dosť“.

Niektorí psychológovia hovoria o potrebe „výchovy k seba-prijatiu“:

• Učiť deti aj dospelých, že hodnota človeka nie je merateľná.
• Rozvíjať vnútorné kritériá úspechu – čo pre mňa znamená byť spokojný, nie čo ukazuje svet.
• Pestovať reálnu komunitu namiesto virtuálnej: tam sa porovnávanie mení na podporu.

Prečítajte si aj:

Sociálne siete. Ako viem, že už mi lezú na mozog?