Mám úžasnú dcéru, ktorá pôjde čochvíľa do školy. Nevie sa dočkať, často sa prechádza po byte so školskou taškou a hrá sa, že už je veľká.
Keď ju pozorujem, často mi prebehne hlavou tieň. Viem, že ju odprevadím do školy sama. Nebude tam mať dvoch rodičov, ako iné deti. Nebude tam mať svojho ocka. Ten možno ani netuší, že jeho dcéra je už veľké dievča, ktoré by chcelo, aby ju držal za ruku.
Rozhodol sa, že nás vymaže zo života. A ja som to svojmu dievčatku nikdy neprezradila.
Vytriezvenie po 5 rokoch
Myslela som, že sa to stáva skôr náhodným známostiam. Neplánované, nechcené tehotenstvá s neznámym cudzincom.
My sme tvorili pár viac ako päť rokov, aj keď uznávam, že sme to od začiatku nebrali až tak vážne. Veľa sme sa sťahovali, čo vyžadovala naša práca. Ani jeden z nás sa pri ponuke nového pôsobenia nepýtal, čo na to ten druhý. Jednoducho sme si išli za svojim.
Napriek diaľke nám to relatívne dlho vydržalo a keď sme boli spolu, bolo nám fajn. Užívali sme si to. Nepamätám si, že by sme sa hádali. Možno preto, že sme neriešili spoločné veci, že sme sa cítili slobodní, neobmedzovali sme jeden druhého.
Všetko sa zmenilo, keď som otehotnela. Veci nabrali rýchly a bolestivý spád.
»»»»»»»»» Prečítajte si aj: Otcovia niektorých detí...
Keď si spomínam na to obdobie, tehotenstvo bolo asi to posledné, po čom som vtedy túžila. Mala som rozbehnuté projekty. Bola som rozlietaná. Neusadená. A vyhovovalo mi to tak. Správa, že budem mamou, ma zastihla celkom nepripravenú.
Môj bývalý partner predpokladal, že to vyriešim za nás obidvoch. Nikdy sme si spolu nesadli, aby sme prebrali, aké máme teraz možnosti. On videl len jednu, že pôjdem na potrat. Nediskutoval. Keď zistil, že som to nespravila, strašne sa rozzúril. Prestal so mnou komunikovať. Pokúsil sa ma vymazať zo života.
Ale ešte predtým ma vytrestal: platí síce výživné v smiešnej sume, ale nemohol si pomôcť, aby ma neponížil testom otcovstva.
Nevyklopila som celú pravdu
O našu spoločnú dcéru nejaví od narodenia záujem. Ani raz ju nevidel, ani raz ju nepočul. Nevie, že má jeho orieškové oči, netuší, aká dobrá je v jeho obľúbených športoch. Nevie, ako často krčí ramená ako on.
Ale moja dcéra vie, čo všetko po ňom zdedila. Moja dcéra vie, ako vyzerá, akú má povahu, aké má talenty, v čom je dobrý. Vie o ňom iba dobré veci. Nepozná náš príbeh. Nevie, ako sa zachoval, ako ma sklamal, ako nám ublížil, aj keď boli chvíle, keď som tie slová ledva udržala na jazyku.
Zatiaľ sa mi vždy podarilo ovládať sa. Nielenže som nespravila to, čo on: nevymazala som ho, neprestala som sa tváriť, že neexistuje. Nikdy som o ňom nepovedala nič zlé. Pretože kvôli svojmu dievčatku stále dúfam, že jedného dňa sa jej otec spamätá a chcem, aby mal dvere otvorené, ak o to prejaví záujem.
Bojím sa tiež, ako by dcéra reagovala na to, keby som jej vyklopila celú pravdu. Čo ak by som jej ublížila? Čo ak by sa kvôli tomu trápila, čo ak by sa za jeho odchod vinila? Ako by to ovplyvnilo jej pohľad na mužov? Ako sa bude správať k mužom, keď vyrastie?
Nechcem to pokaziť. Aspoň ja to nechcem pokaziť.
»»»»»»»»» Prečítajte si aj: Psychicky odolná mama, ktorou som nikdy nebola, ale chcela by som byť.
(11 hlasov, priemerne: 4,40 z 5)
Loading...