Vždy som si to predstavovala, že to bude také pekné, ako budeme celá rodina spoločne raňajkovať a potom budeme leňošiť a pozerať spolu rozprávky….HOVNO!
Nielen v sobotu, ale počas celého víkendu mám pocit, že som neustále len nahnevaná…čo nahnevaná…stále som NASRATÁ (ach jo, to je to správne slovo) a ziapem – po deťoch, aby si upratali, stoličky, stoly, ostatné svoje veci po byte, aby niekto išiel von so psom, potom aby sa učili, aby mi ukázali úlohy a zošity, ale medzitým pípa práčka, tak na to zabudnem…
Potom zabudnem aj na práčku, lebo sa práve hádajú deti, alebo sa hádame my s mužom, kto čo mal – nemal, urobil – neurobil.
Veľký like – skvelý pár
Po mužovi ziapem teda tiež, lebo ten ma štve vlastne zo všetkých najviac, pretože sa správa ako môj bratranec, ktorý u nás prespáva a nič sa ho netýka.
Pomaly každý víkend (keď je náhodou doma) mu okrem iných výčitiek oznámim, že teraz sa už ale NAOZAJ s ním chcem rozviesť a nech to teda nejako vymyslí, že ako to spravíme.
Ako reakciu na toto UJDE….zoberie deti radšej rýchlo do kina, aby mne nemusel odpovedať a s nimi sa učiť……Ešte predtým si však stihneme navzájom šťavnato vynadať. Veľký like, skvelý pár! Ups…presne toto ale nie je vhodné na facebook…
Jedno zlyhanie za druhým
Pokiaľ som na prechádzke s menšími deťmi vonku, najstaršie dieťa samo upečie koláč, pretože akosi som ho fakt nestihla urobiť s ňou. Som zahanbená.
V nedeľu večer už však opäť kričím na prostredné dieťa, ktoré si znovu nepamätá, čo sme sa naučili poobede a asi za to chúďa ani nemôže, ale mňa to neskutočne vytáča.
S pohárom červeného vína si sadám k počítaču, aby som spravila zameškanú robotu z konca týždňa a plačem nad sebou, aká som hrozná matka.
To nevadí mami
Prostredné dieťa, rovnako urevané, prichádza za mnou pýtať si kvapky do nosa a ja svoje slzy ani neskrývam. Ospravedlňujem sa jej, že som na ňu tak kričala a ona ma objíma a hovorí mi, že „To nevadí mami“….ale ja viem, že to vadí.
Tak plačeme chvíľu spolu v objatí, do toho muž práve prichádza z fitka (on nejakým zvláštnym spôsobom vie byť pánom svojho času) a nechápavo na nás dve hľadí…radšej berie psa von a na nič sa nepýta.
Nakoniec, on sa vlastne skoro nikdy na nič nepýta, ale nie preto, že by mu to všetko bolo jasné.
A tak, na konci tohto príšerného víkendu rozmýšľam, s akou energiou vlastne v pondelok ráno vstanem, čo zase deti dostanú za známky, ako zvládnem ďalší deň so všetkým, čo ma čaká, kedy sa vlastne naozaj odhodlám sa rozviesť a či mi to na niečo bude…
Prichádza fáza „keby“ : mala som si vziať Hufnágela a nie tohto s funkciou „spolubývajúci“, možno som sa mala viac venovať kariére, charite, pestovaniu bonsajov alebo niečomu, čo by som nemusela až tak fatálne pokaziť, ako sa mi to podarilo ako manželke a matke.
Vôbec neviem, ako to spracovať a ani nemám veľa času! Veď o pár dní je tu kurnik ďalší víkend!!!!
