Nielen deti, aj dospelí testujú naše hranice, a to veľmi tvrdo.

Testovanie hraníc máme spojené najmä s deťmi, a ešte zvlášť s konkrétnymi vývinovými obdobiami ako vzdor, či puberta. Spravidla to berieme ako súčasť ich učenia, a preto v nádeji na lepšie zajtrajšky každú fázu nejako už len hádam „pretrpíme.“

Keď však zistíme, že naše hranice testujú dospelí, dotkne sa nás to, lebo očakávame viac. Očakávame rešpekt ako automatickú súčasť vzťahu. A žiaľ, niekedy neprichádza. Možno neprichádza od konkrétnych osôb, s ktorými opakovane riešime stále to isté dokola, čo je vyčerpávajúce.

Keď testujú hranice deti – a keď ich testujú dospelí

Mýtus, že „testovanie hraníc“ je len detská záležitosť, spôsobuje dospelým v medziľudských vzťahoch obrovské sklamanie. O to viac, ak máme problém s nastavením hraníc voči iným a ešte väčší s ich „udržaním.“

Možno niekomu pomôže všimnúť si, že či už ide o deti alebo dospelých, dynamika testovania našich hraníc býva takmer identická – menia sa len „rekvizity“ a slovník. V oboch prípadoch však vždy ide o skúmanie pevnosti nášho postoja.

Bez ohľadu na vek „testera,“ deti, i dospelí zvyknú overovať, nakoľko sme pri stanovení hraníc konzistentní. Môžu skúšať, či to naše „nie“ naozaj platí aj teraz. Je hranica pevná alebo ide skôr o „odporúčanie?“ Má nie „expiračnú“ dobu? Existujú z môjho nie výnimky?

Očakávať môžeme:

• emocionálny nátlak. Napríklad dieťa sa hodí v obchode o zem alebo zakričí, že som najhoršia mama na svete. Dospelý sa síce o zem nehodí, ale povie urazene niečo v zmysle: „Aha, tak to ti je prednejšie, dôležitejšie ako ja?“ Nasleduje tichá domácnosť alebo tresknutie dvermi.

• vyjednávanie a postupné ukrajovanie z hraníc – testeri zvyknú hľadať trhlinu, aby človeka prinútili najprv k menšiemu ústupku, ktorý neskôr poslúži ako základ pre väčší.

Deti a dospelí – v čom je pri testovaní hraníc rozdiel?

V prvom rade u detí ide o vývojovú fázu – fyziologickú záležitosť. S testovaním hraníc teda musíme počítať.

Psychologička Lucia Lenícká hovorí, že „cieľom obdobia vzdoru nie je naučiť sa vzdorovať, ale zistiť, kto som, akú mám moc a kde sú hranice medzi mnou a ostatnými, alebo teda, kde moja moc až siaha. Pre rodičov je to náročné na trpezlivosť, ale pre deti je to dôležitá životná etapa.“

Aj keď deti testujú hranice veľmi priamo, hlučno a fyzicky (niekedy aj hodením sa o zem), hranice potrebujú pre pocit bezpečia. Veľmi tu záleží od reakcie dospelého, či sa dieťa k svojim pokusom o vynútenie si pozornosti alebo niečoho iného bude vracať alebo nie. Teda od toho, ako rodič hranicu ustojí. V každom prípade je to rodič, kto je zodpovedný za ich výchovu a bezpečie.

Pri dospelých testeroch sú motivácie iné, keďže detstvo majú – aspoň podľa platných dokladov – za sebou. Často ide o ich pohodlnosť, zvyk alebo snahu udržať si kontrolu. Forma, akou sa snažia prekročiť hranice, je spravidla subtílna, pasívne-agresívna, manipulatívna. Obrovský rozdiel je však v tom, že vo vzťahu s dospelým sme zodpovední len za svoju reakciu, nie za jeho pocity.

Prečítajte si aj:

Hranice nie sú: „Povedala som, že máš prestať!“

Prečo nás konflikty o hraniciach s dospelými tak vyčerpávajú?

Keď sa dospelý človek správa ako dieťa testujúce hranice, často je to preto, že jeho emocionálny vývoj sa v určitej oblasti zastavil. Reaguje zraneným egom, nie logikou. Hoci má tento človek dospelé telo, hypotéku a vodičák, jeho „vnútorný softvér“ na zvládanie frustrácie alebo odmietnutia zostal zaseknutý v období, kedy sa tieto veci učia deti.

Chýbajúca „kapacita na frustráciu“

Malé dieťa (okolo 2 – 3 rokov) si prirodzene myslí, že svet sa točí okolo neho. Keď mu niečo nedovolíte, prežíva to ako katastrofu – ešte nemá vyvinutú schopnosť spracovať emóciu „nie“.

U dospelého sa to môže prejaviť veľmi podobne. Ak sa niekto v detstve nenaučil, že „nie“ od druhého človeka nie je útok na jeho osobu, ale vyjadrenie potreby toho druhého, v dospelosti reaguje rovnakým spôsobom.

Tvoje „teraz nemôžem“ nepočuje ako informáciu, ale ako: „nemám ťa rád“ alebo „trestám ťa“. Jeho emocionálna reakcia je potom neúmerne silná – presne ako u dieťaťa.

Mechanizmy prežitia, ktoré zostali zapnuté

Mnohí dospelí, ktorí testujú hranice tvrdo alebo manipulatívne, sa to naučili v pôvodnej rodine ako spôsob prežitia.

Ak dieťa zistí, že mama mu dovolí sladkosť až po polhodine plaču, jeho mozog si zapíše jednoduché pravidlo: nátlak funguje.

V dospelosti tento človek často nevie komunikovať zrelým spôsobom – napríklad povedať: „Mrzí ma to, ale rešpektujem tvoj priestor.“ Podvedome prepína do známeho módu: „Musím tlačiť, kým nepovolí. Inak nedostanem, čo chcem.“

Neschopnosť sebaregulácie

Emočne zrelý dospelý dokáže spracovať nepríjemné pocity sám. Keď počuje „nie“, môže ho to zamrzieť, ale vie si s tým poradiť – ide sa prejsť, športovať, predýcha to, alebo to jednoducho prijme.

Pri zaseknutom vývine je to inak. Tento človek potrebuje, aby jeho emócie spracoval niekto iný. Keď na teba vybuchne, urazí sa alebo ťa citovo vydiera, prenáša svoju nepohodu na teba.

Používa ťa ako externý regulátor emócií – presne tak, ako malé dieťa potrebuje dospelého, aby ho upokojil.

Ako to vyzerá v praxi?

Veková úroveň	Prejav v detstve	Prejav v dospelosti
Batoľa	Hodí sa o zem v obchode.	Vyvolá scénu na verejnosti alebo začne kričať, keď nie je po jeho.
Predškolák	„Keď mi to nedáš, nie si môj kamarát!“	„Ak tam nepôjdeš so mnou, znamená to, že ti na našom vzťahu nezáleží.“
Školák	Skúša, či mama uvidí, že si neumyl zuby.	Skúša, či si všimneš, že porušil dohodu (napr. o financiách alebo čase).

Prečo je dôležité to vedieť?

Keď pochopíš, že ten dospelý pred tebou práve zažíva emocionálny regres a vrátil sa do veku 5 rokov:

1. Prestaneš brať jeho útoky osobne. (Nehádaš sa s 5-ročným o logike, však?)

2. Uvidíš tú manipuláciu jasnejšie. Uvidíš v tom bezradnosť, nie silu.

3. Uvedomíš si, že ho to nemôžeš „doučiť“. Nemôžeš dobehnúť jeho chýbajúci vývoj tým, že mu budeš ustupovať. Práve naopak – pevná hranica je jediný spôsob, ako ho (možno) prinútiť začať rásť.

Ak však robíš toto:

• reguluješ jeho emócie (aby sa upokojil),

• zmierňuješ vlastnú hranicu, aby nevybuchol,

• nesieš vinu, ktorá mu patrí,

robíš prácu, ktorú mal urobiť on sám – resp. prácu, ktorú mal kedysi robiť jeho rodič: pomáhať dieťaťu zvládnuť „nie“, frustráciu a sklamanie.

Si vo vzťahu partner alebo rodič?

Môžeme mať súcit s človekom, ktorý v detstve, ani neskôr nezískal kľúčové zručnosti – nemá potrebnú vnútornú výbavu, teda schopnosť zvládať emócie vo vzťahoch. A zároveň si uvedomovať, že už nie je dieťa – a zodpovedný za „dobehnutie“ svojho vývinu musí byť on.

My nemáme splácať niečo, čo nie je naše. Lebo to by sme si na krk uviazali nekonečný projekt, ktorý unavuje, stojí nás čas, priestor – robíme ho na úkor seba.

Ako prejaviť súcit, aj zodpovednosť?

„Chápem, prečo je to pre teba ťažké. Moja odpoveď je však stále nie.“

„Mrzí ma, že to tak prežívaš. Verím, že to zvládneš.“

Tvoje pocity sú dôležité, a sú tvoje.

Nezdravé by bolo:

„Keď je to pre teba také strašne ťažké, nejako to urobíme…“ Hranica sa ohýba, aby druhý nemusel niesť frustráciu.

Vysvetľovanie dokola, ospravedlňovanie sa za vlastné „nie“, snaha zlepšiť mu náladu.

„Dobre, ja sa prispôsobím, len aby si bol v pohode.“

Kedy máme tendenciu preberať zodpovednosť za druhého?

So zdravým súcitom k sebe nastavím hranicu a vidím, aj uznám, že druhý má emócie – hoci môžem cítiť napätie, zostávam pri sebe. Hranica prežije emócie druhého.

Ak sa však pri zrútení druhého začnem sama rúcať, lebo neviem jeho emócie vydržať (možno neviem byť s vlastným pocitom viny), hranicu zjemním, vysvetľujem, ustupujem. Chýba mi kapacita uniesť, že nie som vždy milá, obľúbená, pochopená.

V tomto bode už nejde o to, či mám oproti sebe iného nedospelého. Tu ide o niečo moje, kde si môžem povedať: aha, tak toto sa týka mňa, toto nemám ešte celkom zvládnuté, „dovyvinuté,“ a teda toto je môj priestor, v ktorom by som mohla začať rásť a dospieť.