Od 1. júla 2026 sa mení výška minimálneho výživného na dieťa zo súčasných 38,92 eur na 129,74 eur. Kým doteraz sa suma minimálneho výživného počítala ako 30 % zo sumy životného minima na neplnoleté nezaopatrené dieťa, nastal posun k 100 %.
Canva
Minimálne výživné podľa zákona o rodine
Minimálne výživné sa zaviedlo zákonom v roku 2004, dovtedy suma minimálneho výživného zo zákona upravená nebola.
Doteraz podľa zákona o rodine platilo, že:
každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť aspoň v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime.
Novela zákona o rodine vypúšťa takto určené percento. Tým sa zabezpečí zvýšenie minimálneho výživného na 100 % sumy životného minima na nezaopatrené dieťa.
Novela reaguje na ekonomický vývoj a rast reálnych životných nákladov. Súčasná hranica na úrovni 30 % zo životného minima dlhodobo nereflektuje reálne náklady spojené so zabezpečením základných potrieb dieťaťa.
Úprava má za cieľ zabezpečiť, aby výživné predstavovalo reálny príspevok rodiča na jeho výživu a potreby. Zároveň ide o jasný signál, že primárnu zodpovednosť za materiálne zabezpečenie dieťaťa nesú rodičia. Výživné nemá mať len symbolický charakter.
Výška životného minima sa každoročne mení, a to vždy k 1. júlu kalendárneho roka.
V doterajšej praxi sa súdy zaoberali aj prípadmi, keď mal rodič tak nízky príjem, že po určení vyživovacej povinnosti mu nezostala ani suma životného minima. Teda problém pre neho predstavovalo zaplatiť aj tých 30 % zo sumy životného minima, nieto 100 %, ako tomu má byť od júla 2026.
Súdna prax sa s tou otázkou vyporiadava nasledovne:
Dieťa má zo zákona právo na výživu.
Každá povinná osoba musí vždy zabezpečiť výživu dieťaťa, bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery, teda aj na úkor svojho minima. Týmto sa prednostne chráni záujem dieťaťa – jeho výživy.
Povinnosť súdu určiť minimálne výživné aj sociálne odkázanému rodičovi vyplýva zo zákona a nezávisí od úvahy súdu.
Súdy majú povinnosť riadiť sa zákonom a určiť výživné podľa § 62 ods. 3 Zákona o rodine, aj keď je jasné, že vymôcť tieto peniaze od rodiča bude v praxi problém. Ak rodič neplatí, štát môže túto situáciu riešiť poskytnutím náhradného výživného, pokiaľ sú splnené podmienky zákona č. 201/2008 Z. z.
Redaktorka, publikuje odborné články najmä o materských a rodičovských príspevkoch, ktoré nájdete v rubrike "Príručka pre rodiča" a tiež píše "Správy pre rodiča" - o veciach, ktoré sa práve dejú. Vyštudovala Právnickú fakultu UK v Bratislave.