Dospievajúci potrebujú, aby sme im dali hranice

Deti potrebujú rodičov, ktorí im dajú hranice

Žijeme vo svete plnom pravidiel a obmedzení, ktoré sa nesmú porušovať. Pravidlá treba rešpektovať v škole, v práci a ako pripomína Sandahl, aj v rodine musia existovať určité hranice, aby sa nám spoločne darilo. Je na rodičoch, aby sme tieto pravidlá nastavili. V opačnom prípade nechávame tínedžerov v štichu.

Podľa Sandahl však mnohí rodičia nerozumejú svojej roli a presúvajú na deti príliš veľa zodpovednosti, ktorá im nepatrí. Pýtajú sa detí, čo by mala rodina cez víkend robiť, čo chcú na raňajky, kam chcú ísť na dovolenku. „Okrem toho im dovolíme, aby nás napomínali, až priveľmi im so všetkým pomáhame, prispôsobujeme sa im, upratujeme za nich izby, keď to nespravia sami.“ Prečo to robíme?

„Mať nižšie očakávania je oveľa jednoduchšie, pretože sa vyhneme konfliktom a zachováme tak príjemnú atmosféru. V rámci zachovania pokoja v domácnosti ignorujeme svoje hranice a spoločné dohody, ktoré sme uzavreli. No rodičovstvo v štýle „všetci sme si rovní“ je veľmi veľké nepochopenie. Cieľom nie je byť spojencom svojich detí. Nie ste ich kamaráti. Ste ich rodičia – aktívni dospelí ľudia, ktorí rozhodujú a na ktorých sa deti potrebujú spoľahnúť.„

Prečítajte si aj:

Hranice „papuľovania“ – čo musí vedieť tínedžer a čo rodič

Láskavý rodič dokáže stanoviť hranice

A nielen to. Odváži sa ich nahlas pomenovať. Naši tínedžeri potrebujú mať rodičov, ktorí určia jasný rámec hodnôt a noriem v rodine a zároveň dokážu viesť s nimi dialóg, keď sa im niečo nezdá. Ak tínedžerovi prenecháme zodpovednosť, ktorú by sme mali niesť sami, alebo nevenujeme energiu tomu, aby sme spoznali svoje hranice, riskujeme, že tým narobíme viac škody ako úžitku.

Terapeutka chce, aby sme vedeli, že tínedžeri chcú mať radšej jasné hranice, hoci to môže sem-tam viesť ku konfliktom, ako zhovievavé a neurčité odpovede. Tínedžeri nepotrebujú, aby sme sa ich pýtali na ich názor: „Neviem, čo si myslíš ty?“ Ale jasné hranice:

„V tejto rodine sme to ja a tvoj otec, kto vie, čo je pre teba najlepšie. To však neznamená, že si ťa nevypočujeme a nezoberieme do úvahy tvoj názor. No keď povieme nie, znamená to nie.“

Ako reagujeme na prekročenie hraníc

Ako to už v súvislosti s témou hraníc býva, deti ich zvyknú testovať. Je to v podstate aj ich úlohou: zistiť, čo sa stane, keď hranice prekročia. Na základe našich reakcií sa učia, ako reagovať. Aj my sme sa to naučili ešte v detstve a ranom dospievaní. Naše reakcie na to, keď sú prekročené naše hranice, sú automatické, fyziologické, a môžu byť tri: útok, útek alebo zamrznutie.

Vždy pri konkrétnej situácii záleží na tom, aká hranica bola prekročená, kto to urobil, aká vysoká je úroveň vášho stresu a ako veľmi vás to znepokojilo.

„Možno ste zažili, že keď ste boli zvedaví, potrebovali si niečo ujasniť alebo ste sa chceli presadiť, vaši rodičia reagovali agresívne. Rýchlo ste sa naučili voliť jemnejší prístup a podriadiť sa im, pretože ste od nich boli plne závislí. Alebo ste sa možno naučili radšej nereagovať, pretože vám pripadalo bezpečnejšie nepúšťať sa do konfrontácie. Bezpochyby ste si vytvorili stratégiu, ktorá sa vám osvedčila.

Možno ste dokonca opakovaným pozorovaním zrkadlili svojich rodičov, čím ste sa naučili používať agresiu alebo útok, keď ste sa cítili ohrození. Neučia sa práve teraz vaši tínedžeri to, čo vidia u vás?“ pýta sa Sandahl.

Prečítajte si aj:

Keď sú naše hranice od detstva prekračované, v dospelosti ich už ani nepoznáme

Snaha zapáčiť sa ako reakcia na prekročenie hraníc

Podľa terapeutky existuje aj štvrtá reakcia, ako reagujeme na prekročenie hraníc, a to snaha zapáčiť sa. Človek sa okamžite uchýli k tomu, aby druhému vyhovel, potešil ho a vyhol sa tak konfliktu. Často ide o reakciu vyvinutú v detstve, keď je agresorom rodič alebo iná významná osoba. Človek si ju volí vtedy, keď nechce, aby mu ublížili.

„Preventívne sa snaží útočníkovi ulahodiť tým, že s ním súhlasí, odpovedá tak, ako sa od neho očakáva, alebo jednoducho ignoruje svoje pocity a túžby a robí všetko pre to, aby sa vyhol jeho útoku. Časom sa táto reakcia stane vzorcom, ktorý si so sebou odnáša do dospelosti a používa ho v pracovnom živote rovnako ako v osobných interakciách so svojimi deťmi, dospievajúcimi, partnermi aj príbuznými.“

Tínedžeri nám nastavujú zrkadlo

Ak sa s nami tínedžer rozpráva spôsobom, ktorý prekračuje naše hranice, môže to v nás spúšťať stresové reakcie. Vo výsledku ho zaplavíme výčitkami alebo dávaním ultimát. Je to tak preto, že stále dookola opakujeme starý vzorec, pri ktorom boli naše hranice nespočetne veľakrát prekročené a nás to tak hlboko zranilo, že teraz rovnaké správanie uplatňujeme aj voči svojmu tínedžerovi.

Na začiatku vždy býva uvedomenie si, že „toto tu“ je nejaké povedomé a že by sme chceli reagovať lepším, zdravším spôsobom, nie starým vzorcom. Nie je ľahké zmeniť to, avšak ak nenájdeme vhodný spôsob, ako to urobiť, riskujeme, že nám dieťa bude vzdorovať. Podľa terapeutky je užitočné pozrieť sa na to, čo nás naučila naša minulosť.

„Môžete začať tým, že sa zamyslíte, čo vo vás spúšťa určité reakcie, čo očakávate od druhých alebo čoho sa obávate vo svojom okolí.“

Podľa Sandahl je stanovenie hraníc nevyhnutné. Jedna hranica platí pre všetkých – čo najskôr sa v živote naučiť hovoriť a rešpektovať slovo NIE. Je to celkom jednoduché, ale nesmierne dôležité, aby sme ho dokázali používať.

Prečítajte si aj:

Hranice intimity – kam už dieťa nepustiť a kam mu tiež nevstupovať

(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...