Úzkostlivý, hyperprotektívny rodič. Pre prehnane starostlivých a ochranárskych rodičov, ktorí svoje deti nadmerne chránia, kontrolujú alebo za ne preberajú zodpovednosť – aj v situáciách, kde by to dokázali zvládnuť samy – už boli vymyslené rôzne „nálepky,“ ako napríklad:
Canva
rodičia helikoptéry – pretože neustále krúžia a vznášajú sa okolo detí, dýchajú im na krk, bez toho, aby im nechali čo len štipinku voľnosti,
rodič „snežný pluh“ alebo „curlingový“ rodič, pretože odstraňuje z cesty všetky prekážky, aby mu uľahčil život, zametá ľad, pred dieťaťom, aby malo hladkú cestu,
rodič „kosačka,“ ktorý doslova vyrovná cestu, aby dieťa nemuselo nič riešiť alebo rodič „buldozér,“ pretože preráža prekážky, ktoré by dieťaťu mohli znepríjemniť život.
Takýto rodič má často úprimný úmysel „chrániť dieťa pred zlom sveta“, ale výsledkom býva obmedzovanie jeho samostatnosti, sebavedomia a odolnosti.
Nikto z nás nechce mať žiadnu zo spomenutých nálepiek. Pretože nikto z nás sa neusiluje stať sa za každú cenu hyperprotektívnym rodičom. Chceme byť „normálni“ rodičia. Tak prečo sa nám to niekedy vymkne z rúk?
Hyperprotektívny rodič nie je zlý
Psychologička Dr. Laura Markham hovorí, že rodičovstvo je najťažšia práca na svete, preto ňou občas začnú byť niektorí rodičia až posadnutí.
„Všetci chceme uspokojiť potreby svojho dieťaťa, preto býva naozaj ťažké neprehnať to. Iróniou osudu je, že pokiaľ sa ako rodičia snažíme príliš, v podstate narušujeme zdravý vývoj dieťaťa,“ píše v knihe Aha! Rodičovstvo.
Hyperprotektívny rodič teda nie je „zlý“ – koná z lásky a strachu. No ak dieťa nemá priestor skúšať, robiť chyby a učiť sa zo skúseností, môže to neskôr viesť k nižšej sebadôvere a závislosti od iných.
Podľa Markham však spúšťačom našej tendencie k hyperprotektivite nebýva naša starosť o dieťa, ale náš vlastný strach – obava, že dieťa zlyhá, že mu ublížia, alebo že nebude šťastné. V skutočnosti teda chránime aj seba: pred úzkosťou, že nezvládne náročné situácie, alebo pred pocitom viny, že sme niečo dovolili.
Keď sa rodič naučí pracovať so svojím strachom a dôverovať dieťaťu, uvoľní mu priestor pre samostatnosť a zároveň posilní ich vzájomný vzťah.
Byť starostlivý a chrániť svoje dieťa je prirodzené. Niekedy však dobrý úmysel prerastie do prílišnej kontroly. Ak na sebe spozorujete tieto situácie, môže to byť signál, že je čas trochu uvoľniť:
Robím veci namiesto dieťaťa, aj keď ich už zvládne samo (balím tašku, upratujem hračky, pripravujem desiatu).
Zasahujem do každej ťažkosti, nenechám dieťa vyskúšať vlastné riešenie alebo aj zažiť drobný neúspech.
Často zakazujem nové skúsenosti, lebo sa bojím, že by mu ublížili alebo ho zranili.
Reagujem skôr strachom než dôverou, moja prvá myšlienka pri nových veciach je „čo ak sa niečo stane?“.
Nedoprajem mu samostatnosť, ktorú má primerane veku mať – napríklad ísť samé do obchodu, do školy či na krúžok.
Riešim konflikty zaň, aj tie medzi rovesníkmi, kde by si ich už vedelo vyjasniť samo.
Nadmerne ho sledujem a kontrolujem, či už v škole, online alebo v spoločnosti.
Robím veci namiesto dieťaťa?
Pri samostatnosti veľmi záleží na temperamente dieťaťa a na tom, ako ho rodičia postupne pustia k zodpovednosti. Všeobecne platí, že deti sú schopné viac, než si myslíme, len ich musíme nechať skúšať – aj keď to bude spočiatku pomalšie alebo menej „dokonalé“.
Napríklad zbaliť si základné veci, ktoré potrebuje dieťa do školy, už dokáže zvládnuť na začiatku školskej dochádzky, teda vo veku 6-7 rokov, ak má zoznam alebo rutinu. Úlohou rodiča by mala byť iba kontrola, či mu niečo nechýba a postupne odovzdať plnú zodpovednosť dieťaťu.
Pripraviť si desiatu zvládnu prvostupniari. Šesť-sedemročné dieťa dokáže natrieť jednoduchý chlieb, naplniť fľašu vodou. Okolo veku 9-10 rokov už dieťa zvládne pripraviť si celú desiatu samo, aj s krájaním a balením.
Na ihrisku: dieťa sa snaží vyšplhať na preliezačku, no rodič ho hneď zdvihne a posadí hore, namiesto toho, aby skúšalo postupne.
V škole: dieťa zabudne úlohu – rodič mu ju povie, nadiktuje, dokonca aj urobí namiesto neho, aby nemalo zlú známku.
Medzi kamarátmi: ak vznikne konflikt („ja chcem tú hračku!“), rodič okamžite vyrieši situáciu za deti, namiesto toho, aby počkal, či si vedia samy vyjednať.
Pri hre: keď sa dieťa trápi s puzzle alebo skladačkou, rodič mu ju rýchlo poskladá, aby to nemalo „ťažké“.
Pri bežných povinnostiach: dieťa má problém obliecť si ponožky alebo zaviazať šnúrky, rodič to spraví sám, aby to išlo rýchlejšie.
Pri neúspechu: ak dieťa prehrá v hre, rodič ho hneď utešuje slovami „nevadí, vyhráš nabudúce“ alebo mu hru prispôsobí, namiesto toho, aby mu dovolil precítiť sklamanie.
Na krúžku: ak dieťa nechce ísť cvičiť, rodič ho okamžite ospravedlní, namiesto toho, aby mu dovolil skúsiť to zvládnuť aj napriek obavám.
Drobné ťažkosti a neúspechy dieťa „trénujú do života“. Ak ich rodič vždy odstráni, dieťa si nezvykne veriť, že to zvládne samo.
O nadmernej kontrole hovoríme, ak rodič neustále dohliada alebo zasahuje do života dieťaťa, aj keď to už nie je potrebné vzhľadom na jeho vek a zručnosti. Takéto správanie môže obmedzovať dôveru dieťaťa vo vlastné schopnosti – keď je dieťa príliš kontrolované, môže nadobudnúť pocit, že nie je schopné robiť vlastné rozhodnutia. Výsledkom je zníženie sebadôvery a nízka sebaúcta v dospelosti. Môže vyzerať takto:
Nadmerné monitorovanie
neustále sledovanie a kontrola známok, učiteľov a domácich úloh, pričom dieťa nedostáva priestor na prevzatie zodpovednosti za vlastné vzdelávanie,
sledovanie telefónu a sociálnych sietí bez súhlasu dieťaťa, alebo obmedzovanie jeho online komunikácie bez zjavného dôvodu – kým vo veku do 10 rokov je kontrola rodiča plne opodstatnená (napr. obsah, aplikácie, komunikácia), v stredoškolskom veku by mala byť minimálna a transparentná. Skôr ide o dohodu a otvorený rozhovor než pravidelné prehľadávanie mobilu. Rodič môže sledovať len podozrenia alebo bezpečnostné riziká. Podľa psychológov sa kontrola mobilu postupne mení na dohľad a rozhovor, nie na úplnú kontrolu. Cieľom je, aby dieťa naučilo samostatne rozhodovať a chránilo sa online.
Emocionálny nátlak
rozhodovanie o výbere kamarátov, koníčkov alebo mimoškolských aktivít
kritika, porovnávanie s inými deťmi a zhadzovanie ich úspechov
Podľa Markham je dôležité: dôverovať dieťaťu a postupne mu uvoľniť priestor, aby sa učilo samostatne rozhodovať a niesť zodpovednosť za svoje činy. Rodič má byť prítomný, ale z pozície sprievodcu alebo bezpečnostného rámu, nie kontrolóra.
Ako pracovať so strachom, aby sme neboli hyperprotektívni
Psychologička Laura Markham upozorňuje, že prehnaná ochrana nevychádza z lásky k dieťaťu, ale zo strachu rodiča. Ten je prirodzený, no keď mu dovolíme riadiť naše konanie, dieťaťu tým uberáme priestor rásť. Čo teda môžeme robiť?
Zastavte sa, kým zareagujete. Ak vás prepadne nutkanie okamžite zakročiť, skúste sa najprv zhlboka nadýchnuť. Pýtajte sa: je moje dieťa naozaj v ohrození, alebo ide len o moju obavu?
Dôverujte schopnostiam dieťaťa. Pripomeňte si, čo už zvládlo. Deti rastú práve vtedy, keď dostanú šancu skúšať a učiť sa z chýb.
Prijmite, že frustrácia je súčasťou života. Drobný neúspech, odmietnutie či konflikt nie sú tragédiou – sú tréningom pre budúcu odolnosť.
Rozlišujte medzi skutočným rizikom a diskomfortom. Iné je nechať dieťa prejsť samé cez rušnú cestu a iné dovoliť mu vybaviť si zmrzlinu pri stánku.
Pracujte so svojimi pocitmi. Ak cítite nadmernú úzkosť, skúste si ju pomenovať („bojím sa, že stratí kamarátov“, „bojím sa, že neuspeje“) a uvedomte si, že je to váš strach – nie nutne realita.
Buďte sprievodcom, nie záchrancom. Dieťa potrebuje, aby ste stáli pri ňom, keď padne, ale nepotrebuje, aby ste mu cestu úplne vydláždili.
Ako hovorí Markham: „Keď rodič prekročí svoj strach, dieťa môže rásť.“
Vyštudovala som pedagogiku, ale odkedy som mamou, zisťujem, že sa stále mám čo učiť. Najviac o živote sa učím od svojich detí. Len čo zaspia, už aj píšem :)
Loading...
Diktáty pre štvrtákov - opakovanie učiva zo 4. ročníka ZŠ
Diktáty pre 2. stupeň ZŠ
Diktáty pre piatakov: podstatné mená
Diktáty pre druhákov
Diktáty pre tretiakov
Riaditeľské voľno v škole 8. mája?
